– Môžem? ­­– usmial sa a prižmuroval oči pred prudkým slnkom. Muž mu chcel povedať, aby si ich rozsypané černice nevšímal, ale pretože žena na neho hodila prosebný pohľad a pes prestal štekať a ľahol si vedľa chlapca, nepovedal nič.

     Chlapec začal zbierať rozsypané černice a sem-tam si niekoľko veľkých prihodil do svojho vedra.

– Zaujímavé. Aj ty máš žlté vedro, – povedala žena.

– Mhm. Aj psa mám podobného, – hladkal psa po hlave chlapec.

– Dáš si? – rozbalila žena chlebíky, jeden dala mužovi a pozrela sa na chlapca. Ten pokrčil plecia a prikývol. Svoj chlieb žena prelomila a väčšiu časť podala chlapcovi. Trochu jej bolo ľúto, že jej zostal iba malý kúsok, lebo medzi krajce dala hermelín s paprikou. V teple sa syr nádherne roztekal, až sa jej sliny zbierali. Zatvorila oči a zahryzla do zvyšku chleba.

– Fuj! Smradľavý syr! – povedal ticho chlapec a vyhodil hermelín do trávy. Odhrýzal si z chleba a papriky, no viditeľne mu nechutilo. Keby tu nebol ten chlapec, žena by zobrala hermelín z trávy, no takto sa naň vrhol pes. Chlapec ešte pár ráz zahryzol do chleba a otrčil žene kôrku:

– Už nechcem

Automaticky ju hodila psovi a zdvihla sa.

– Ideme, dobre? – obrátila sa na muža.

– Ja zoberiem vedro, ty zbieraj do hrnčeka, – povedal muž a odkráčal ku kríku na kraji lúky.

– Môžete aj do môjho, ak chcete, – pozrel sa chlapec do svojho poloprázdneho vedra. Žena sa nasilu zasmiala, aby chlapec vedel, že pochopila jeho žart, a pustila sa do oberania. Pretože chlapec vrtko ako lasica zbieral tie najväčšie černice rovno spred jej nosa, prešla k druhému kríku.

– Si z dediny?

– Nie, z mesta. Teraz som u babky. Neďaleko. Štyri kilometre týmto chodníkom.

– Zbieraš babke na koláč?

– Nie. Predám ich.

– A kde?

– Spýtam sa po susedoch. Aj minule som tak predal celé vedro. Za dvesto.

– Sporíš si na niečo?

– Nie. Večer pôjdem na automaty.

– V dedine majú automaty?

– Nie. Pôjdem od babky domov.

– Máš súrodencov?

Vtom sa žena zháčila. Bolo hlúpe neustále sa chlapca vypytovať.

– Mhm. Mladšieho brata a sestru. Ale tí sú doma. Keby som  ich zobral so sebou, musel by som sa s nimi rozdeliť o peniaze, čo budem mať za černice. Sú dosť leniví. Neoplatí sa mi.

     Zrazu sa chlapec zastavil v oberaní a oči sa mu zabodli do ženy:

– Stratil som dvadsať korún, čo mi dala babka na autobus domov. Vy ste z mesta. Mohli by ste ma vziať.

– No... ja neviem... Dokedy budeš zbierať? My ešte chceme naplniť vedro.

– Musím sa zastaviť u babky. Ale autom by to bolo po tejto ceste iba chvíľu.

– Po tejto poľnej asi nepôjdeme. Poškodili by sme si výfuk. Už raz sme ho takto odtrhli. Má babka telefón?

– Má. Máte mobil?

– Mhm. Zavolaj jej. Je to na pevnú linku?

– Na pevnú, ale neviem číslo. Musíte ma odviezť.

– Poľnou cestou nie, hovorila som. Ty si sa sem ako dostal?

– Peši, ale teraz je teplo a mám vedro.

     Žene začínal byť chlapec nepríjemný. Ako keby presne vedel, čo chce. Mal zvláštne oči. Podobal sa na čašníka, ktorý sa z ničoho nič objavil kedysi dávno na ich sídlisku. Cez deň obsluhoval hostí v reštaurácii a po večeroch robil pre verejnosť príležitostné vystúpenia ako kúzelník. Jeho najobľúbenejším číslom bolo pitie akejsi hnusnej minerálky komusi z ucha. Okrem verejných vystúpení stíhal ešte chytať dievčatká za prsia. Mala asi desať rokov, brnkala si v miestnosti vedľa reštaurácie na klavíri Včera neděle byla a on sa pri obsluhovaní stihol zastaviť za jej chrbtom a jemne ju pohladkať po krku. Včera neděle byla, včera byl hezký čas, včera neděle byla, o týden bude záááás... spievala, dívala sa pred seba a v politúre klavíra videla jeho poďobanú tvár a čierne šibkajúce oči. Rýchlo nimi odhadol situáciu, zohol sa a bozkal ju na krk. Plecom si pošúchala šteklivé miesto a ďalej hrala. Včera neděle byla, včera byl hezký čas... Zrazu jej začal oboma rukami chodiť po tričku, ona sa pomýlila a zároveň do miestnosti ktosi nazrel. Bol to sused z prízemia. Ešte zbadala v odraze klavíra jeho prihlúplu tvár a potom sa už veľmi nepamätá, čo sa dialo. Matka sa jej doma dlho vypytovala na veci, o ktorých ani len netušila, že existujú. Potom s ňou šla na akýsi výsluch, už ani nevie, kde to presne bolo. Chceli vedieť, ako ju ten čašník chytal. Bolo jej to nepríjemné. Najviac jej však bolo ľúto, že si už nebude môcť vybrnkávať Filipovskej pesničku o nedeli. Klavír totiž odniesli a miestnosť pre verejnosť zatvorili. Čašník navždy zmizol z ich sídliska, doteraz si naň ani raz nespomenula. Až dnes. Pri tých chlapcových očiach. Boli nepokojné, akoby stále hľadali okolo seba novú cestičku, po ktorej je výhodnejšie sa pustiť.

- No ako? Máš hrnček plný? Ja som doplnil vedro, ešte máme kanvičku. O polhodinku môžeme ísť, - prišiel oznámiť muž. Žena nepovedala nič. Rozmýšľala nad chlapcovými očami a nad tým, ako povie mužovi, aby ho predsa len zobrali do mesta. Keď bolo všetko plné, muž otvoril kufor auta a upevnil medzi debničku a starú handru vedro s kanvičkou.

– Hotovo! – povedal.

– Tak ma teda vezmete? – pristúpil k nemu chlapec.

– Ide do mesta? – obrátil sa muž na ženu.

– No ide, ale najprv by sme ho mohli zobrať k jeho babke, aby sa oňho nebála...

– A kde býva babka?

– Poľnou cestou je to kúsok, – zablysli sa chlapcovi oči, no muž len mávol rukou.

– Daj sem vedro, – povedal, zdvihol kapotu a do kufra zapasoval aj chlapcove černice.

– Sadajte! Pôjdeme po asfaltke. Nadídeme si síce sedem kilometrov, ale keď si nám zbieral tie rozsypané černice... Potom daj vedieť, ktorý dom je babkin.

Chlapec sa usadil vzadu, oči mu šibkali sem a tam, bol spokojný.

– Teraz doľava, – povedal. – Za tým stĺpom doprava a potom k tej kope kameňov.

     Keď auto zastalo, chlapec vyskočil a vbehol do domu. O chvíľu vyšiel s akýmsi vysokým mužom. Bol zachmúrený, na líci mal ešte odtlačený vankúš. Asi ho chlapec zobudil z popoludňajšieho spánku. Prišiel k autu a zohol sa až k mužovi za volantom:

–  Roman do mesta nepôjde. Dajte černice.

Muža prekvapil nevrlý tón neznámeho, no vystúpil z auta a otvoril kufor.

– Chlap sa načiahol za plným vedrom a vybral ho.

– Prepáčte, to je naše vedro, – povedal muž a ukazoval vedľa. – Toto je chlapcovo.

– Čože? – zamračil sa chlap a ostro sa pozrel na chlapca. – Je to jeho?

– Nie, je moje, – povedal chlapec a prižmúril oči.

– Hanbite sa, – odpľul si neznámy, ruku si položil chlapcovi na plece a obaja vykročili k bráne domu.

– Ale to je naše vedro! Hej! Stojte! – kričal muž, ale chlap len mávol rukou a dvere domu sa za oboma zatvorili.

– No to...mne sa asi sníva! – zabuchol muž kufor auta a zlostne nasadol. Bol taký rozčúlený, že nemohol trafiť kľúčom do zapaľovania.

– Čo sa deje? Chlapec zostal, čo?

– Zostal a zobral nám naše černice!

– Čože?

– Starý vytiahol naše vedro a chalan tvrdil, že je jeho. Ako na potvoru boli obe vedrá rovnaké až na to, že fagan tam má černíc len do polovice.

– Vieš čo, kašli na to. Vráťme sa na tú lúku. Našla som v kríku ten stratený gombík. Akože mi ho ideš rozopnúť, dobre? – zasmiala sa žena akosi oslobodene a ukazovala dlaň s gombíkom.