|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
rámec interkontinentálneho hrdinstva
Autor: ericek (Občasný) - publikováno 10.4.2010 (16:22:51)
|
|  |
Prezlečený za fúzy, som inkognito, mám úlohu, potím sa, pozoruje ma kapucín. Muž v mačacom obleku drží meč, seká naokolo, produkuje modré svetlo. Z panelových prasklín pučia malí roboti. Vystrelili päťuholník z garáže pre kosoštvorce. Skok, krok sun krok, ladne, naskakujem na lietajúci skúter k ružovému SS-manovi s pirátskou klapkou na oku. Podal mi pušku, je vojna. Dezerty útočia, muffin ich vedie, strieľam a pritom plačem, som pacifista.
Guľka sa odrazila od letiaceho päťuholníka, prederavila SS-manovi pravé oko. Preberám riadenie, bol to len nacista.
Lietajúci skúter riadim prvý krát, riadenie je príliš zložité, som technický antitalent. Neviem ako zvládnuť turbulencie, ostreľovanie. Zvyšujem rýchlosť, okolie sa mení do rozťahanej šmuhy, nič nevidím. Riadenie sa mi vymyká z pod kontroly. Zasiahla ma obrovská lekvárová šiška, posypaná mletými orieškami, vystrelená z premyslene umiestneného katapultu. Havaroval som. Nanuk, créme brulee a muffin ma prenasledujú. Sú krvilační. Vrhli sa na mňa.
Z dverí vybehol inštalatér v uniforme, pohľadom pripomínajúci trpiaceho ježiša, a jeho pomocníci. Má v rukách skrutkovač. Kričím o pomoc. Automaticky začal opravovať skúter, je pre túto činnosť naprogramovaný. Pomocníci sa rozleteli do strán a v polkruhovej trajektórii sa spojili v jednom bode- na pukoch inštalatérových nohavíc. Nohavice s dvanástimi cvakotajúcimi tváričkami sa vnorili do dvoch ozbrojených sliepok, kŕmiacich sa mojimi vlasmi, cez hlavohruď ich rozožrali. Prebehli piráti, dokončili svoju podobu zozbieraním častí mŕtvych, pováľaných tiel, prispínkovaním rúk a nôh k neúplným hrudiam a bedrovým kostiam, aby sa mohli vydať do boja.
V krátkom záblesku precitnutia z hypochondrickej bolesti som si uvedomil, že sa ma snažia zjesť sladké pochutiny štandardnej veľkosti, v akej ich je možné nájsť v ktorejkoľvek cukrárni. Vykusujú mi malými ústočkami malé dierky, z ktorých kvapká len celkom málo krvi, zajtra budú nepochybne štípať a svrbieť. Schytil som žravé dezerty, napchal do úst, zožul posledným zubom zo zanedbaných čeľustí.
Stopujem vedľa frekventovanej cesty. Naberajú ma, chápu dôležitosť mojej misie. Malé deti šľahané bičmi, vyrobenými z oceľových laniek, ťahajú sane naložené podnikavými panákmi. Panáci si nasadzujú helmy, chystajú sa vylodiť. Deti sa nevedia koncentrovať na úlohy, zabudli, že majú ťahať smerom k vylodeniu. Zachytávajú oceľové laná do úst a vťahujú sacím reflexom podnikavých panákov ako spaghetti. Rozptyľujú nebezpečných, ozbrojených panákov roztomilosťou a bezbrannosťou. Priblížia sa a neohrabane modelujú z nepripravených tiel fajky, cez ktoré fajčia ďalšie telá, s narkotickou nemilosrdnosťou. Prilepujú si na nevyvinutý chrbát fliačky cudzej kože, anti-fajčiarske náplaste, nepomáhajú. Zameriavajú pozornosť na mňa. Vnímam ich neústupčivý pohľad, nečakám, kým dosiahnu smrtiacu blízkosť, preskakujem zábradlie. Padám. Detičky sú po jedle unavené, nechce sa im prenasledovať ma, obrástli jemným lanugom, pripravené na poobedný spánok.
Dopadol som cez strechu väznice na žulovú podlahu. Väzni štrikujú mužov v oblekoch, tých šikanujú roboti v klobúkoch. Trhajú im vlákna z tiel a smejú sa. Na oblohe sa leskne cirkulárka, pretína nočnú oblohu, cyklicky. Vzal som ju do rúk, poťažkal, vskutku ťažká, prerezal som mreže, steny, strážnikov napoly. Štrikovaní muži ma prosia o prepustenie ich dvojrozmerných podôb z väzenia. Ponáhľam sa, ich existencia je neopodstatnená.
Dievčatá s neprítomným pohľadom, chýbali im oči, mi ukázali cestu k veži, na jej vrchole je hadrónový urýchľovač, naň je zameraná moja misia. Sleduje ma zo svojej výšky. Snaží sa ma zastaviť.
Zrážky protónov a elektrónov ochromujú moje telo, hýbem sa pomaly. Strieľa po mne kvark-gluónovú plazmu, som trochu zranený. Do cesty sa mi postavil obrí elektromagnet cylindrického tvaru. Špecializuje sa na preskupenie drobných problémov. Ohrozuje ma antihmota, temná energia a leptóny. Sú desiví, nebezpeční. Kúpil si ich za 8 miliárd švajčiarskych frankov.
Hádžem po nich japonských turistov, strieľam z dela špeciálnej výroby presne do spúšte ich fotoaparátov, blesk oslepuje protivníkov synchotrónnym žiarením. Spôsobuje sopečné erupcie. Lesníci utekajú z hôr, nie sú viac bezpečné. Relativistický elektrón dosiahol polčas rozpadu, bojisko je prašné.
Leptóny sa mi snažia zasiahnuť neónovými chápadlami subštruktúry, v ktorých mám uložené rozpadové produkty. Leptajú moju psychiku. Hádzanie sa o zem, plazenie sa na lopatkách, hysterické zmeny nálad mi pripadajú nevyhnuté. Snažím sa dosiahnuť na rozpadové produkty, skôr ako o ne prídem. Prenos zmyslových údajov do mozgu je takmer rozleptaný, stáva sa z neho lepkavá tekutina. Vyteká ušami. Nešikovným pohybom na mňa leptóny prevrátili rozpadové produkty, práve vo chvíli, keď som si začal konštruovať paranoického dvojníka. Ten vo svojom strachu, poháňaný adrenalínom, nečaká a zasahuje leptóny rozpadovými produktmi. S psychickou rozorvanosťou zvládol v celej nádhere harmonické, dynamické efekty a kontrapunktické motívy typické pre používanie rozpadových produktov. Leptónom klesajú rozmery, viditeľné zostávajú iba ich brady, sú donútené spievať. Paranoický dvojník sa skryl do mojich subštruktúr, trasie sa.
Blížim sa do priestoru kruhovou trajektóriou. Uhýbam sa pred plazmou, som pripravený na rôzne úskoky. Bombardujem elektromagnet cylindrického tvaru zväzkami oslepených zvierat. Snaží sa ma rozdrviť fyzickou silou. Ešte mi zostalo niekoľko japonských turistov, hádžem mu ich do tváre. Zostávajú po nich stopy pripomínajúce akné. Je metrosexuál, je z červených pupencov rozrušený, nazrie do zrkadla. Vo chvíli nepozornosti, mu zabodávam do hlavy okolo cválajúceho jednorožca.
Temná energia ma prepadáva zozadu. Priestor sa zúžil, z hrude mi rastie stena, som zamurovaný, telo obaľujú rastlinné tkaniny, majú tri až štyri úrovne. Hydraulické mechanizmy zabezpečujú potrebný počet transformácií mojej polohy v časopriestore. Rebrík letiaci v mojej hlave, ktorá je od neho menšia, rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Nástojčivými očami nahliada do môjho vnútra, loví tajné fóbie. Zvyšnými rukami hrá Mozartov kvintet D dur. Jeho ľahkosť a melodickosť ma týra. Veziem sa na horskej dráhe, dva holuby zobú zrno z mojich úst, holič ma holí britvou, cítim rozširujúcu sa linku na krku, vypĺňa ju krv.
Z posledných síl vyťahujem z vrecka nohavíc paranoického dvojníka, od strachu mu vypadali vlasy, trasúcimi rukami vyťahuje zo svojho vrecka kvark cé - kvark tretej generácie, má veľkú hmotnosť, pretože je to hypotetická častica a hrany vesmíru začali interagovať s viacrozmerným priestorom aj medzi sebou navzájom, vyvolávajú javy, ktoré rozbíjajú štruktúru kamennej steny zvierajúcej môj hrudný kôš, uvoľňujú zmrštenie. Z vnútorného vrecka žaketu vyťahujem slnečný cirkus so silnými saltami a masívnymi termonukleárnymi reakciami, ktoré ožarujú temnú energiu, vyteká z nej svetelné znečistenie.
Antihmota sa rúti, prská antivodíkové antiprotóny, pod holeňou mi miznú kusy svaloviny. Podopieram sa o dva ľadové medvedíky, našľapujeme opatrne pri fingovanom úteku. Antihmota, nabudená úspechom, nás prenasleduje. Dostáva sa z pod vplyvu magnetickej pasce, prirodzene klesá k zemi, dochádza ku kontaktu s hmotou, zhmotňuje sa, fyzikálne zákony ju dobehli. Je mechanicky zničiteľná, pristúpiteľná podrážkou indiánskej papučky, rozdrvená dôrazným pootočením opätku.
Krivkám k veži. Vytiahol som plechovky s vysoko-energetickými elektrónmi pre povzbudenie.
Zlez okamžite dolu hadrónový urýchľovač! ziapem z celej sily, aby si uvedomil vážnosť situácie. Je vystrašený, trasie sa, nie je dostatočne sofistikovaný, aby sa ubránil sám, stráž je mŕtva. Pílim vežu pri jej koreni, zapotil som sa, už stačí iba postrčiť malíčkom. Postrkujem.
Skok do výšky. Chytám okolo letiaci kovový päťuholník. V rotačnom salte smerom nadol prečítam nápis na päťuholníku: deus ex machina a prebodávam ním hadrónový urýchľovač. A je po tvojich zvrátených plánoch hadrónový urýchľovač, už si skončil s vyrábaním čiernych dier! smejem sa pri odchode. V pozadí doznievajú výbuchy o sile miliardy kiloton TNT.
Obraz je roztrasený, zmätený, mám ožiarené oči, snažím sa vyšplhať zo zostatkového krátera po výbuchu. Škvrny v introspekcii, sú viac vlnenie ako častice.
Bojisko je pokojné, posiate sladkosťami, smutnými lokomotívami, spráchnivené klobúky, rozložené diamanty na menej cenné karbóny, poskakujúce opice.
Pokojné ráno ruší iba výzor detí, modrých od udusenia, obliekli im malý klobúčik a motýlik, mohli byť rozkošné. Stará starostlivá hipisáčka odhŕňa pončo a vystrkuje rozťahaný prsník, tisne bradavku mŕtvemu dieťaťu do úst. Húpacie kreslo uprostred lesoparku, obiehajú mladí, perspektívni športovci, domáca idyla.
|
|
|
