|
Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
|
| |
Asfalt p áli bosé nohy namiesto stôp zanechávam iba dlhy.
Pl ány - z brezovej kôry - všade oheň otvorený.
P ísanie je u mňa výlučne o smútku najprv ti rozbijú hubu
ako vandali vt áčiu búdku. Možno ti podrežú hrdlo - budeš bežať
s klob úkom pod bradou ako Fanucci pre pár dolárov.
Skon číš s dierou v hrudi krv neprestane prúdiť - sú úseky, kde sa túžim zabiť.
P ísanie je u mňa o smútku a beznádeji - hlavne keď asfalt páli bosé nohy.
Nikdy ne šlo o dlhy. Všetko je iba akože.
Len moje hranie ma vytiahne z dier kde si pripadám ako kôň ktorému z
nozdier kvapk á biela pena. Písanie je u mňa ako pre kňaza obrad pri ktorom sa premieňa.
Hranie je útek z týchto uličiek - natiahnutým novým kobercom.
Asfalt p áli bosé nohy a predca sa odvážim po ňom chodiť.
Asi mus ím byť výlučne bosí. Hranie je pre mňa útek z uličiek
akoby to bol liek - balanc je niekedy neznesiteľný - školské obedy.
V šetko sa to mieša v žalúdku - praskajú vredy. Písanie je o smútku.
Ob čas sa bojím otvoriť aj zásuvku, ak tam zbadám niečo lesklé a dlhé
- asfalt je nič - skutočné tŕne mám v hlave. Iba hranie zároveň písanie
je najlep ší spôsob - ťahy obranné.
Asfalt p áli bosé nohy nezanechávam reálne stopy iba texty, týmto spôsobom
som sa nau čil odhánaniu osobných beštií.
Jedin ý problém je, že neviem dokedy.
Chcem z celej sily zakri čať - nech prší. |
|
|