KAŽDÝ VEČER
Každý večer sadnem na vlak.
V spacom vozni ľahnem na lôžko.
Odkladám bremä, kufre, vak.
Hlavu podsteliem batôžkom
modlitieb, myšlienok, snenia.
V očiach mám blízkych siluety
na palete jasnozrenia.
Umknem z kruhu reality
do otvorených verají
celkom roztvorených dverí,
do bielych májov v snivom kraji,
v ničiu náruč, v ničie viery.
V túžbe čakám polnočný vlak.
Bojím sa, že znovu mešká.
Ťažké je bremä, kufry, vak
preniesť zo včera do dneška.
Kde odchádzam na výlety
ľahký, bosý, nahý, len tak..
v neistotu zaodetý?
Odlietam voľne ako vták?
Tlačia ma bremená, kufry, vak?
Vynechá spoj polnočný vlak?
Čo urobím ak bude tak?
PREBÚDZANIE
Vynáram sa.
Z hlbokej či plytkej vody?
Do náhody, do nahoty.
Z tmy ničoho do brieždenia.
Do pále i do sneženia.
Budovania i ničenia.
Kedy uzriem Večné svetlo
alebo Tmu?
Nájdem bránu odopretú?
Nájdem bránu zamknutú?
Alebo Nič?
Ničíš sa človek denne?
Tak sa znič.
Anna Vodičková
|