|
| |
 |
|  |
Načúvam. Počujem ako víchor zuní
v lipách, gaštanoch, tuji, ladí sláky, struny,
lomozí v haluzí v pozdný deň novembrový.
Mohutný orchester! Buráca až hrmí
zborový, úfny spev. Veľspev symfónií.
Tu- ódu na radosť i oslavné hymny,
chválospev na svätosť, žalm smrti dochvíľny,
vysoký soprán, alt, výšku basa tlmí.
Dirigent drží takt.
Orchester duní, duní...
Osudová deviata. Život, dráma načatá
do vysokých berie škál, do nesmierna znie chorál,
vyššie, vyššie, hore v diaľ. Ku Komusi doďaleka.
Života veleba mohutnie, odteká
vyššie k nebu. K rozľahlým priestorom.
Zrazu zlom.
Zúfalosť, beznádej, ston.
Čierňava tmy, ľúty hnev.
/ Lastovička bez krídiel /.
To osud hrá. Hrá o tón níž.
Od dna vyprázdnenú tíš,
nehybný tok večnosti, požehnania milosti.
Ustatosť, oddanosť, zmier.
Pokoj v sebe, v duši mier.
Zo zenitu neba sklon. Z plodov doráňaný strom.
Potom ticho - ani vzdych. Chvíľa mlčí na oddych.
Napokon.
Aplauz, aplauz. Haluz plieska o haluz,
lomozí v stromoví v deň pozdný novembrový.
Symfónia skončila. Nová začína.
V nej pokoj, nádej zurčí, volá na mňa Otčina.
Dych sa mi úži, tenčí.
Víchor svoj orchester zlatým lístím venčí.
Oko topím v slze, v opojení jase.
Hlavu skláňam v dlane a klaniam sa Kráse.
Anna Vodičková
|
|
|
