Inokedy príde žena a zverí sa: - Chrapotom ma po nociach prenasleduje smrť. Už vnikla do mňa, už ma hlodá, zubatá... Už spieva so mnou, vraví so mnou, dýcha so mnou, otvára so mnou ústa a cerí zuby... A čo robím ja? Vypijem cez noc krbku vína a ona tiež! Opijem sa a ona takisto! Potom hryziem kamenie a myslím si, že ma možno opustí... Ale mám strach, že dierka, ktorou zo mňa unikne, bude po noži, či po sekere...

Starec ustrnie v sede a povie: - Uzdu držím v zuboch dávno ako kôň... Výkrik vo mne ma zobúdza tiež oddávna... Kto to kríčí a čo kričí... Načúvam, no hlas ten zaburáca práve vtedy, keď drieme môj sluch... Ach môj sluch, volám, motlidbu ti venujem, ak počuješ najbližšie... Inakšie ťa vytrhnem z tela a budem načúvať všetkým svojim mäsom... Po noži však nesiaham, trpím. A ty dcéra poroď dieťa... Ono ti predĺži život nezvykle...

Po čase starec zalezie do krovísk, aby nemusel prijímať návštevy. A keď naňho nedoliehajú cudzie súženia, zmocnia sa ho vlastné. Chorľavie prečudesne, až musí pripustiť: tam kdesi vo mne žije si bdelá bolesť. Nespavosť je jej vrodená, a tak môj spánok odháňa, sny driape na kusy a stále kľuje zobákom. Havran čierny. Po nociach vyčkávam, že ju schmatnem do hrsti. S rukou na hrudi aj ráno načúvam a cez deň občas tretím okom uprostred čela chcem ju zbadať. A čakám! Čakám vari na posledné ďobnutie, kedy zobák bolesti sprudka prenikne mojím telom, vykukne zo mňa a zalapá po vzduchu ako novorodenec. Vtedy tú bolesť uchopím pevne prstami a vytiahnem zo seba. Udupem ju, rozmliaždim! Nuž ale bude to tak? Nemá tá bolesť náhodou tupý zobák a nikdy neprenikne k mojej dlani? Zdá sa ! A tak asi budem musieť do miesta, kde jej zobák vytrvalo ďobe, vpichnúť svoju ostrú dýku, aby sa obidvoje, bolesť i kov, stretli na polceste... Keď prebdiem takto v súženiach noc, vychádzam ráno k potoku. Najprv si ľahnem do mäkkých perín z hmly a potom chlípem vodu jazykom. Pes mi ju čoskoro zmúti. Smútime obaja posediačky, ale už nie smädní. Pes aspoň zakňučí. Vráť mi ten vzduch, vravím psovi. A keď nesúhlasne odvráti hlavu, prepichnem ho nožom. Ten deň už nemusí vyjsť guľaté slnko... Do lesa chodím každý deň a tak sa i vraciam... Pred obydlím zhadzujem drevo z chrbta. Dve triesky suchučké na stružlinky preložím nakríž. Ani sa nespotím, kým porúbem haluzinku, ešte aj sekeru prudko zatnem do kláta. Dobrý vzduch mi napája krv. Už sa poberám dnu, keď siahnem po tých dvoch trieskach nakríž. Vystriem sa prudko, triesočky sa zrástli a uštipli mi dlaň. Ani neprekročím prah domčeka, líham si ku krížu a meraviem... Vydýchnuť naposledy však nie je také ľahké, a tak vstanem a vojdem do domu. Vyzriem z okna a vidím, že zástup sa ku mne pohol a zavial v ohybe cesty ako zástava. Prikladám do pece smrekové triesky a rozplameňujem si tvár. Keď potom vykuknem z okna, žiar z mojej kože zapáli zástup... Zástava sčernie! Viem až teraz zomrela Marta. A to by malo byť znamením aj pre mňa...

Áno, po mnohých súženiach sa starec odobral na pravdu božiu. Posledné roky jeho života by sa mohli niekomu zdať zahambujúcimi, inému zase spravodlivým trestom. Ale nie je to celkom tak. Keď umrie myšlienka, hynie obyčajne aj tvorca. a tento prípad je toho dôkazom. Zahynul tak dokonale, že sme si museli spomenúť naňho a skúsiť, či nedokáže trošičku zasvietiť.