V prastarej záhrade ružičká červená,

v trní a bodliači nežným hláskom stená.

Vyrástla do krásy v okolí buriny,

neskoro zistila, že oní sú iní.

Teraz jej lupienky šípový ker ničí,

a ona v bolesti do poľa kričí.

Ostatná burina pevne jej hruď zvierá,

márne sa ružička pred háveďou vzpiera.

Krásna a slobodná túžila byť,

v prastarej záhrade zostáva hniť.

Po nociach, keď kery ustanú,

jej oči v plamení sĺz planú.

V pohľade na mesiac o pomoc ho prosí,

obloha hvieznatá jej lístie orosí.

Chladivá voda rany jej utíši,

mesiačik úsmevom dušu jej poteší.

V klamlivej radosti nad ránom zaspáva,

mesiačik v tichosti za zore odpláva.

Ráno ju burina mláti jak bezhlavá,

ružička nevládze. Zaspala, nevstáva.

V prastarej záhrade už ruží niet,

už tam viac nerastie prekrásny kvet.

Okolo záhradník nadránom šiel,

stačilo tak málo. Aby ju chcel.