Chcela by som raz vediet, koho viac trápi odmietnutie, ci muža, ci ženu.
Vraj muža, prečo to neviem, nie som muž. Možno si mysli, že vždy a všade musí vyhrat a keby to nebolo tak, tak nie je muž. A preto je svet zariadený tak, že všetko zariadia ženy, mužsku istotu a muži povedia nahlas rozhodnutia, ktoré už padli.
Velakrát som zažila mužské očakávanie, ten muž mi vždy pripadal ako na tácke, sediaci blizko, ponúkajúci sa celým vzhladom a súčasne nepritomny. Alebo možno ma nikto v živote nechcel.
Ja nerozumiem len jednému, ked som sa ja neponúkla a neurobila žiadny pohyb, že chcem sa ponúknut z tácky, tak tí muži boli nervozni.
Nedokázatelne mi to vrátili. Mne bolo jasne, že ide o chvíle, ked sa ja nakloním, hádam ho chytím za ruku, hádam sa nanho zavesím, alebo ktovie čo poviem?
Nepovedala som nič.
Jeden mi povedal: Ty nevieš cítit, a celý nasratý vstal ako trest Čo si sa neponukla? Čo si nepovedala nič z toho?
Iný o tom dokonca napísal básen, akoby mi najradšej vyčistil dentálnou nitou medzierky medzi slovami a zubami. Asi medzi rozumom, že neurobila som nic, celkom nic bláznive.
Všetci ticho čakali a potom boli nasratí. Z ich slov zaznela zurivost a odsudenie kysleho hrozna, ktoré kyslé nebolo, len čakalo na odtrhnutie.

V poslednom čase som si uvedomila, že cítim nenávist k ženám, k ich výbojným vlastnostiam.
Niečo iné je sa žensky nasrat a niečo iné je byt ako muž a lovit. Nenávist preto, lebo sa vždy pýtam, kto to tychto mužov naučil, že čakaju a maju na čo čakat?
Prečo mna nepovažuju za normálnu, ked netvárim sa a nehrám lovca?
Nečakaju náhodou vtedy muži na to, že všetky budu rovnaké a všetky inými dohnané k bláznivým prejavom neženskosti?
Prečo potom boli tí muži nasratí, že necítim nič, čo by vo mne vyprovokovalo lovca?

Možno iné riskovali a ja riskovat nechcem a to sa rovná chladu, v mužskej hlave.
Muž je ako klepec, zubatý, okruhly, oko v tráve a caká na pohyb, kedy vyskočím a sama skočím do oka.
A tá zradnost pasce je v tom, že každá čo sa chytí sama, si sama musí nohu odhryznut.

Často muži tužia, hovoria o tom, píšu, ako tužia aby sama korist sa chytila, aby nemuseli utekat lesom, aby ticho len stáli a sledovali jej pohyb v huštine.

Stojím dva metre od lovca, neviem či je nažratý, či len striehne, či vládal by vyskočit.
Cítim jeho pach, umyslov, vetrím pach lovca, ktorý nevidno.
A vždy urobim chybu. Netvárim sa, že pascu nevidím, že nič necítim, v ludskom svete, kde je potvrdením lásky a ceny, že klepec vidíte akoby ste ho nevideli.
Nič tak lovca nerozzuri, ako že ste mohli skočit, že ste videli a nadalej stojíte v huštine a meráte, ani ho nemeráte očami.
Prisahala by som, ze vidím dýchajucu a zvažujucu papulu, až do hrdla, ako sa pot valí jazykom.
A žltou podbehnute oči, ked zvažuje svoju cenu.

Lov má svoje pravidlá, musí byt skrytý, samé akože.
Akože nič a zrazu chňap!
Akože úprimnost a zrazu bác!
A ja vtedy urobím osudnú chybu, okolo klepca priblížim sa k lovcovi a vraj vlkovi sa nemáte pozerat do oči, lebo si to vysvetlí ako útok.
Zaútoči mimo klepca a ovela strašnejšie. Lebo nie je v ňom štipka citu ako roztrhá ten moj.