Vybral som sa jedného dňa hľadať šťastie. Veľa ľudí mi radilo rôzne cesty, ale nevedel som si vybrať, ktorá je tá pravá. Tak som sa rozhodol, že skúsim nájsť šťastie vylučovacou metódou a vyskúšam čo najviac možných ciest ku maximálnemu šťastiu.

     Keďže v dnešnej dobe sa väčšina vecí točí okolo peňazí, rozhodol som sa, že budem vrcholovým manažérom a budem riadiť niekoľko vysoko prosperujúcich firiem. Odrazu som mal na sebe oblek a kravatu, jazdil som v drahých autách, ktoré som kedysi obdivoval iba zo stránok časopisov a z televízie. Býval som vo veľkom dome, mal som manželku a slušne vychovanú dcéru. Okrem toho som si mohol dovoliť tie najdrahšie veci a krásnu sekretárku, ktorá okrem varenia kávy dokázala také veci, až sa mi zips na nohaviciach sám od seba rozopínal. Všetko bolo ako v nejakom krásnom sne, no odrazu som začal zisťovať, že pokiaľ si chcem udržať určitú finančnú úroveň, musím stále viac pracovať a mám stále menej času na oddych, na manželku, na dcéru a dokonca aj na krásnu sekretárku. Peniaze sa stále rozmnožovali, ale môj čas sa čím ďalej zužoval. Toto pre mňa nebola cesta, ktorou by som mohol dosiahnuť absolútne šťastie. Skúsil som teda inú cestu.

     Stal som sa politikom. Zvolili ma do parlamentu za vládnucu stranu. Nebol som ministrom, načo, veď tí majú aj nejaké povinnosti. Ja som mal iba výhody, peniaze, dovolenky za dane občanov a v televíznych debatách som rečnil o tom, ako sa dá dosiahnuť dokonalá prosperita mojej krajiny. Aj keď médiá sledovali každý krok mňa a mojej rodiny, príliš mi to nevadilo a bol som so svojim životom spokojný. Niekoľko rokov som sedel v parlamente a užíval si poslaneckú imunitu. Postupne som však spoznával pravú tvár svojich kolegov a pochopil som, že im nejde o dobro tejto krajiny, ale iba o ich vlastné. A ja som sa schvaľovaním rôznych zákonov podieľal na zbedačovaní obyvateľov a kradnutí politikov. Postupne ma moje svedomie presviedčalo, že politika nieje nič pre mňa. Bolo mi ľúto ľudí, ktorí v nás politikov verili a my sme robili všetko iba pre seba.

     Rozhodol som sa teda, že začnem pomáhať ľudom. Ľuďom, ktorí žijú v chudobných krajinách, ktorí si sami pomôcť nedokážu. Pôsobil som v jednej misii v krajine tretieho sveta. Učil som tých ľudí čítať a písať, zháňal som im humanitárnu pomoc a oni sa mi odvďačovali šťastným úsmevom. Nebolo to síce veľa, ale bol som rád, že môžem pomáhať ľudom. Stále viac a viac ľudí mi ďakovalo za moju pomoc. No keď som časom potreboval pomoc ja, nikto tam pre mňa nebol. Vo veľkých dávkach som sa rozdával, a nakoniec zo mňa nič nezostalo. Bol som maličký človiečik, ktorý robil veľa pre druhých, ale sám na seba zabúdal. Už som nechcel byť najväčším dobrodincom.

     Skúsil som teda opäť niečo iné. Stal som sa arabským šejkom. Mal som paláce plné zlata. Keď niekto potreboval pomoc, s radosťou som mu pomohol, ale zbytočne som to nepreháňal a keď som potreboval rozdávať, vždy som mal z čoho. Mal som dostatok peňazí, luxusu a množstvo krásnych žien bolo všade okolo mňa. Dokonca som mal svoj vlastný hárem. Mohol som si kedykoľvek užiť tú nádhernú rozkoš, ktorá sa dá zažiť iba s krásnou ženou a nič sa jej nevyrovná. Niečo mi však chýbalo.  Nekonečná rozkoš mi dávala skoro všetko okrem...okrem lásky. Ten nádherný, jedinečný cit, ktorý dodáva životu hĺbku a naplnenie. Mal som pocit, že už sa pomaly blížim k tomu, čo môže byť ozajstným šťastím.

     Tak som urobil jeden experiment. Prevtelil som sa do ženy. Bol som krásna, sympatická, inteligentná a milá žena. Všetci chlapi sa za mnou otáčali, všetci ma chceli, niektorí iba do postele, ale bolo veľa takých, ktorí ma milovali a boli ochotní zobrať si ma za ženu, urobiť pre mňa čokoľvek, zniesť mi modré z neba. S jedným som sa dala dokopy. Bol sympatický, milý, vtipný, tolerantný, pozorný, dobrý milenec, nie chudobný, jednoducho ideálny chlap, akého by chcela každá žena. Bola som s ním šťastná, nosieval mi kvety a raňajky do postele. Chodili sme spolu presne päť rokov, jeden mesiac a šestnásť dní. On si to samozrejme takto presne nepamätal, ale ja som mu to nikdy nezazlievala. Milovala som ho a ona miloval mňa a samozrejme sme spolu už hovorili aj o svadbe a deťoch. Presne v deň, keď som mala narodeniny, pozval ma do jednej drahej reštaurácie a ja som už len čakala, kedy vytiahne svadobný prsteň. No on namiesto toho vytiahol bonboniéru s blahoželaním k narodeninám a slovami, že sa so mnou rozchádza, lebo sme vraj dlho spolu a on chce zažiť niečo nové, nechce sa zaviazať na celý život s jednou ženou, kým nespozná iné možnosti a s tými ďalšími rečami o tom, aká som skvelá a ako chce, aby som bola šťastná. Odchádzala som s bonboniérou a zlomeným srdcom a bola som presvedčená, že láska neexistuje.

     Tak som sa po všetkých skúsenostiach rozhodol ešte pre jeden pokus. Dokonale som si všetko premyslel. Narodil som sa niekde v slnečnej Kalifornii bohatým a tolerantným rodičom, mal som sedemnásť rokov, červené Ferrari, dosť peňazí na to, aby som si mohol dovoliť všetko, čo som chcel a skvelú priateľku. Miloval som ju, ona milovala mňa, urobila všetko, čo mi videla na očiach a bola mi úplne verná. Cez deň som si robil, čo som chcel, chodil som surfovať na pláž, chodil som s priateľkou, večer som sa zabával s kamarátmi, všetci ma mali radi a vôbec nič mi nechýbalo. Bolo to dokonalé, ale naozaj dokonalé šťastie. Na svete neexistoval človek šťastnejší odo mňa.

     No vtedy mi zišla zaujímavá myšlienka na um. Nieje šťastie nudné? Nieje to hrozná nuda, keď je všetko tak krásne dokonalé? Nieje predsa super, keď človeka občas opustí priateľka, občas ho vyhodia z roboty, občas zmokne, alebo stúpi do hlbokej mláky a potom vydáva po celom meste zvuky ako vodník, pričom sa všetci za ním otáčajú? Nieje to zaujímavé oživenie života, keď sa niekedy niekomu stane trapas, keď niečo človeku nevyjde tak, ako by chcel? Keď má človek celý život všetko, čo chce, keď mu všetko vychádza, keď je celkom šťastný, to musí byť naozaj hrozná nuda a preto už šťastie nehľadám a žijem super život.