|
Rozhodne to bol dobrý čas. Ležal som na pláži a čítal Nietzseho, potom len tak pozeral po škaredých severných ženách, na Miša, čo staval z piesku nejakú zrúcaninu, vlny a hrdzavejúci vrak, ktorý kotvil pár stoviek metrov od brehu.
Neskôr som si znovu ľahol a s privretými očami počúval zlú, plážovú hudbu, ktorá hrala z blízkeho bufetu.
Zobudil som s čudným pocitom.
Boha.
Haha.
Ty hovado. To mi musíš sypať piesok do xichtu? – zakričal som na neho a pľul okolo
seba sliny z piesku.
Nie, ale baví ma to.
Zdochni. Tiež ma to pobaví.
Dobre, ale pred tým ti chcem povedať niečo súrne. Čoskoro ma drbne.
A čo, mne už drblo a tiež to nevešiam každému len tak na krk.
No dobre, ale na tebe to nie je tak vidno, ako by bolo na mne – povedal so svojim klasickým úškrnom, v ktorom mu klesne ľavý kútik úst a privrie sa jedno oko.
Si si taký istý?
Hej.
Ukáž, pozriem. Aha, v tvojich očiach sa už črtajú prvé znaky.
Čoho?
Idiocie.
Haha – jasne, šak už dva mesiace pozerám väčšinou na idiota.
Si kúpil zrkadlo, čo?
Nie, teba myslím, ale poďme k veci – povedal a zatváril sa akosi príliš odhodlane.
Vráťme sa, alebo sa rozdeľme.
Prečo?
Už mám po krk tejto cesty nikam. Mám po krk teba s tvojim flegmatizmom, ide ma
jebnúť z toho, že som nejakých dvetisíc kilometrov od Bratislavy, že tu nemajú dobré
pivo, že ženy sú škaredé ako moje smradľavé ponožky, že spím na zemi v nejakom
vydrbanom kotóne a ďalej si domysli.
Dobre a to je všetko?
Hej – povedal a odkráčal k neďalekému moru. Tam sa rozkročil vytiahol vtáka
a vyšťal sa doňho. Okolo prechádzali ľudia a jeden pán sa naňho výrazne rozkričal v cudzej reči. Nerozumel. Nevšímal si ho. Keď sa vracal ku mne, pískal si.
Tebe fakt drbe. To musíš šťať do mora na pláži?
No a? Čo si myslíš, že som jediný čo ští do mora? Ty do mora neštíš?
Jasne že štím. Ale ja štím dôstojne keď sa postavím v trochu hlbšej vode a akoby sa
obzerám po krásnom výhľade a nie takto ako barbar – povedal som mu a začal si baliť veci. Teda knihu uterák.
No to je mi úplne jedno. Chápeš. Ide o princíp. Všetci štia do mora, ja to nepotrebujem
skrývať, ide o princíp.....
No jo, teba fakt jeblo. Čo budeme s tebou robiť? Ja idem.
Kam?
K veciam.
Takže ideme?
Nie. Ja idem. Ty si rob čo chceš a choď kam chceš.
Neblbni.
Prečo? Veď mi tu vzdycháš ako malé decko, že už dlho nevidelo mamičku a nepapalo
teplé jedlo.
A nie je to tak?
Je. Ale ja chcem ísť ďalej.
Kam?
Neviem. Len tak niekam. Trebárs do Pyrenejí alebo ďalej. Neviem.
Dobre tak si choď, ale so mnou nepočítaj. Zdochneš od slnka zimy hladu samoty. Tak ti
treba.
Nevadí. Čo doma. Nič. Len kopec starých vecí a ľudí čo som už tisíc krát videl a
počul. Nemám záujem.
Dobre. Choď kam chceš. Ja sa musím vrátiť – povedal skormútene až mi ho prišlo ľúto.
V noci bola zima. Chladné noci a horúce dni, ako kdesi na púšti. Triasol som sa v tenkom spacáku a myslel na Silviu. Je to kurva, je to kurva, po týždni si našla iného – opakoval som si a to jediné mi dodávalo energiu na prežitie. Neskôr som zaspal.
Ráno som bol celý skrehnutý. Až do morku kostí. Mišo už varil čaj. Nenápadne som na neho pozeral a čakal kým ho dokončí. Veci mal už zbalené vo svojom malom ruksaku a žltej igelitke. Za tú igelitku som ho chvíľami nenávidel a neskôr miloval. Hovoril, že je to jeho talizman – niečo ako tabu – keď sa jej dotkne cudzia ruka, tak on stratí všetku energiu a do týždňa chcípne na zápal pľúc. Vždy mal kopec príbehov.
Dobrá kosa čo? – ešte som sa triasol, ale dostal to zo seba. Myklo ho.
Nestraš ma, ja že ešte spíš, alebo si fakt už načisto mŕtvy.
Nedá sa.
Čo?
Len tak zomrieť a nerozlúčiť sa s tebou.
Aha.
Tak teda zbohom a daj čaja.
Ha. Čaja sa ti zachcelo... a čo tak po cicine len tak poskákať nechceš? – jeho humor.
Hej, chcem, ale najprv daj čaja. – zakňúral som a nastavil už pripravený hrnček.
Na, nenechám ťa skapať ako ty mňa.
No comment, dík.
Potom sme len tak ticho sedeli, pili čaj a pozerali na slnko, ktoré vychádzalo spoza vody. Robilo to také pekné čiarky, oranžové všade naokolo.
Dobrý gýč, čo? prehodil.
Hej. Ale zapamätám si.
No.
Bol to náš posledný spoločný deň. Zamračilo sa a začalo fúkať. Asi už nadobro prišiel chlad, alebo len ďalšia frontálna vlna. V počasí som sa nikdy nevyznal a ani v mnohých iných veciach. Rozhodol som sa ísť na juh – možno tie Pyreneje, ďalej Španielsko, Afrika, Maroko..... nevedel som.
Tak sa maj. – povedal a podal mi ruku.
Aj ty, za dva dni si doma, tak pozdravuj.
Koho, Kristínu?
Nie ty hovado.
Aj tak ju stále miluješ a zbytočne chodíš, to ťa nevylieči.
No a? ale aspoň uvidím kus sveta, no nie? haha
No to určite.
Vidiš.
Vidím.
Stáli sme oproti sebe na ceste. Vlny trieskali o hladinu ako šialené a z blízkeho baru na móle revala carmina burana. Stáli sme v tom čase, v ktorom ešte stále stojíme a mávali do vetra rukami na ľudí miznúcich v zákrute, v opare vody. Kvapky padali pomaly, ako v nejakej animácii. Zmývali všetok prach, čo zostal po lete a iných veciach.
|
