Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Pondělí 25.11.
Kateřina
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

 
orion
Autor: kráčajúca (Občasný) - publikováno 14.2.2008 (18:14:10), v časopise 14.2.2008

 

Je hrozná zima. Vypijeme liter vína a potom sa dohodneme, že si ľahneme k sebe. Vlezie do spacáka ako prvý. Chvíľku žartujeme, doberáme si jeden druhého, aby sme situáciu nejako odľahčili, ale fúka na nás zo všetkých strán, takže nemáme už veľmi čo riešiť. Rozopnem si podprsenku a vytiahnem si ju cez rukáv.

 

-         Bože. – vydýchne – toto som vždy chcel vidieť. – zazubí sa a ja ju hodím po ňom. Má ju na tvári, nič nevidí, takže sa rýchlo šupnem k nemu. Je príjemne teplý. Stále s ním cuká. Nevidím čo robí, ale asi si ju dáva dole a prezerá číslo košíkov, či čo chlapi s podprsenkami zvyknú robiť. Neviem.

-         Ty ideš na výpravu za polárnou žiarou a pod tými menšestrákami a sto mikinami nosíš čipky?

 

Usmejem sa.

 

-         Pól, nepól. Niečo na nich mať musím, aby mi do tridsiatky neovisli, tak prečo nie toto? Veď som žena, nie?.  – odpovedám.

-         A. – ozve sa po chvíli – aj nohavičky máš takéto? – pýta sa.

 

Vybuchnem smiechom. Chvíľku ho nechám podusiť. Potom nadhodím ten najnevinnejší výraz, aký ešte od únavy zvládnem.

 

-         Jasne že – odseknem - je to súprava. 50 percent dole. – dávam si na uši slúchadla a nepočúvam. Teda jeho nie.  

 

Zdá sa, že je  ticho. Zdá sa - vietor spieva. Zima prichádza ako smrť najradšej v noci. Rozmýšľam aké to bude uvidieť polárne svetlá. Všetku tú zelenú a modrú a žltú na nebi. Dni bez noci. Bez pocitu strachu. Ako lunapark. Určite ma to rozplače. Po lícach mi potečú zelené a modré a žlté slzy. Budem sedieť na skale pri Jožkovi a raz o tom napíšem. Bude to celkom krátka báseň. O beznádejne  prázdnych vreckách, o jednom lístku na autobus, o tom, že som nič nejedla tri dni a náklaďáky prechádzajú okolo Ako beatnik. Usmejem sa. Jožko mi pobúcha po pleci. Dám si dole slúchadlá.

 

-         Ako sa povie švédsky, že sa mi postavil? – nadhodí vcelku romanticky.

 

Chvíľu o tom vážne rozmýšľam, kým mi dôjde, čo tým slovom myslel.

 

-         Neviem.

 

Cítim sa trápne. Začnú mi horieť uši. Trocha naivne ho stále považujem len za kamaráta, aj keď už vlastne dávno viem, že to nie je  z jeho strany celkom tak.  Uvedomím si, že som si o to koledovala. Vstanem. Trocha nemotorne do tej zimy naťahujem údy. Praská mi v kostiach. Rozosmejeme sa obaja. Nebuď malá – hovorí, keď vychádzam zo stanu. Potom hovorí ešte niečo. Neviem. Mám chuť rásť. Ako tráva, ktorá kráča zemou nad hlavami mŕtvych ľudí. Ako mráz. Bežím. Naposledy som to mohla robiť, keď som bola ešte dieťa. Bez cieľa. Nikto. Iba vy. Iba cesta.

 

 

iný príbeh

 

 

Opäť zima. Neskutočne potrebujem cikať. On tiež. Vezme ma za ruku. Potknem sa. Smeje sa, že ma bude musieť naučiť kráčať. Hovorí to presne takto. Volá ma kráčajúca. Potom sa potkne on, šmykne ho a je na zemi. Ovládnem sa. Nejdem sa smiať. Nejdem sa smiať. Vravím si a myslím si pritom, že tak mu treba. Nie je triviálne, ako sa pri ňom cítim. Akoby ku mne patril. Akoby bol kedysi mojou súčasťou a teraz som ho opäť našla a nasadila si ho. Trebárs na to miesto vľavo od žalúdka. Alebo ešte vyššie.

 

Vedie ma na kopec nad hradom. Kúsok nad cintorínom ma pošle doprava. On ide ešte vyššie. Vycikám sa tam. V strede kopca sa stretneme. Myslím na to, že by som si potrebovala umyť ruky. On mi pozerá do výstrihu, takže na tú istú vec asi nemyslíme, a pravdepodobne vôbec a) nemyslí. Alebo b) myslí na moje prsia. Alebo. O ostatných možnostiach nechcem uvažovať. Snažím sa všetko vstrebať. Snažím sa zapamätať si všetky okolnosti tohto dňa na kopci. Je tam ten strom. Cintorín. Dva cintoríny. Jedna obyčajná, patetická láska. Pod nami osvetlený hrad. Nad nami plno hviezd. Pristúpi bližšie. Objíme ma. Kedysi sme sa na nete rozprávali o hviezdach.

 

Som na to ľavá, písala som. Viem nájsť iba Veľkého Voza. Malého. Slnko, Mesiac, Večernicu. Thats all.

 

-         V tom hrade. To okno. Všimla si si? Akoby tam niekto stál. – Hovorí ticho, ale aj tak ma to strasie. – Sviniar. – pomyslím si. Musí vedieť, čo robí so ženami horúci dych na tom mieste, kde končí šija, tesne vedľa ucha.

-         Áno. – poviem a otočím sa. Ak by som ustúpila o krok ďalej padnem. Je tam zráz. V okne je vážne tieň, ktorý vyzerá ako postava. Po dlhšej analýze skonštatujem, že je to len umelý odraz. Z umelého svetla. Hreješ – poviem mu. Usmeje sa. Možno by prišiel o čosi bližšie, keby sa to dalo. Nedá. Stojíme. On vezme moju ruku, vystrie ju ako pri tangu. Trochu sa zakolíšem. Nerozumiem tomu. Oprie svoje líce o moje.

 

-         Tam, tam, tam a tam. – hovorí a ukazuje na svetlá na nebi. – Orion.

 

V hrdle mi z toho narastie hrča. Cítim sa zmätená – Ako? – poprosím ho, nech to zopakuje. A on opakuje. A potom ukazuje opäť. Ďalšie súhvezdia. Chcela by som čosi povedať, ale nejde to. Nikdy by som  nikomu neverila, že ma takéto čosi, dokáže tak dojať. V jednej chvíli mám pocit, že som práve dostala veľký dar. Všetky tie svetlá z nocí plných nespavostí boli odrazu akoby menej cudzie. Je zvláštny. Musím si to priznať. Keby som tam teraz vrástla medzi náhrobky zrejme by mi to vôbec nevadilo. Nechce sa mi utekať.

 

 

Orion

 

 

hovorím Jožkovi, keď sa vraciam skrehnutá. Tam a ukazujem mu do čierna. Nepozerá na nebo.

 

-         Myslel som. – povie tichým hlasom – že ťa kozmológia vôbec nezaujíma.

-         Nezaujíma. – prikývnem.

 

 

Privinie si ma. O čosi neskôr, keď mi je teplejšie sa tvári, že už pravidelne dýcha. Dnes večer nezaspí. Viem to. Ráno bude mať pod očami tmavé miesta. Poznám ho ako svojho pavúka, čo som si chovala celé leto na zopár komárov a múch. Neznášam pavúkov. ale muchy mám ešte neradšej. Odrazu. Mi hlavou blysne spomienka.

 

Drží ma za ruku a tancujeme. Tá spomienka je taká krehká, že nemôže ani byť. Trocha sa odsuniem. Mám pocit, že mi môže v dlani umrieť. Mám pocit, že sa tá spomienka môže nadýchnuť a umrieť. Aspoň pokiaľ sa tie scény okolo nás neustále ovíjajú. Šialená vec. Ako dáka exotická kvetina.



Poznámky k tomuto příspěvku
Quotidiana (Občasný) - 17.2.2008 >
Body: 5
<reagovat 
dunaj (Občasný) - 19.2.2008 > .) nic ine mi neostava len to odporúčiť ... ehm
Doporučil 
<reagovat 
step (Občasný) - 24.2.2008 >
Doporučil 
<reagovat 
uran (Občasný) - 1.3.2008 > hlavne prva je taka, ze o tom chcel citat zasa petko :-)
Doporučil 
<reagovat 
Gabra (Občasný) - 3.6.2008 >
Body: 5
<reagovat 
sartre2 (Stálý) - 11.7.2008 > dobré
Body: 3
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je pět + tři ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter