Svetlo pouličnej lampy, osvetľovalo  železničnú stanicu. Schyľovalo sa k polnoci. Rad starých lavičiek bol prázdny až na jednu. Sedelo na nej mladé dievča. Mohla mať tak sedemnásť, mala po pás dlhé vlasy a jej krásne olivové oči boli teraz  plné smútku. Pohľad upierala do zeme. Posledný vlak odišiel pred dvoma hodinami. Ďalší pôjde až ráno, nemá inú možnosť musí tu prečkať noc. Zdvihla zrak blúdila po okolí, bola tým miestom znechutená, špina kam len sa pozrela, koše preplnené, odpadky váľajúce sa všade navôkol, tu má spať?

Potom si spomenula na hádku, na dôvod, ktorý ju prinútil ísť sem. Teraz jej to prišlo malicherné a hlúpe, ako mohla tak reagovať? Ani si len nevzala, žiadne veci, len peňaženku a doklady. Ona, čo si vždy všetko tak podrobne plánovala a dodržiavala? Ona, čo bola vždy neuveriteľne vyrovnaná a silná, nechala sa uniesť vášňou. Prestala vnímať okolie, hlavou sa jej premietal celý rad udalostí, ktoré mali za príčinu to čím je. Obyčajný stroj, nič viac, len kvapka v mori, je len jednou z mnohých.

Nevšimla si prichádzajúcu postavu, až keď si dotyčný sadol k nej. Cítila jeho prítomnosť, vôňu, ktorú veľmi dobre poznala, napriek tomu jej pohľad zostával uprený na zemi.

„Prečo?“ to slovo, preťalo tichú noc. Nevedela na to odpovedať, nenávidela ten pocit, bola to jediná otázka, na ktorú odpoveď proste nenašla alebo sa ju skôr snažila zatlačiť až na samé dno svojej ubolenej duše.

„Sklamala som.“ Boli to jediné dve slová, ktoré sa z nej vydrali, potom ju znova premohli vzlyky. Muž sa na ňu zadíval. Snažil sa ju pochopiť, snažil sa jej byť oporou. Prečo sa tak ničí? Prečo mu nedovolí aby jej pomohol, nech ju už trápi čokoľvek.  Mal ju tak rád. So všetkými jej chybami a prednosťami. rukou prešiel po jej ramene, smerom ku končekom prstou. Cítil ako sa zatriasla, ako ju premkla husia koža. Chytil ju za ruku, nebránila sa.

Preplietli si prsty. Ešte stále nenašla odvahu sa mu pozrieť do očí, ale bol čas zahojiť staré rany.

„Si nádherná a jedinečná, neopúšťaj ma. Prosím, potrebujem ťa.“ Zašepkal.

Zahanbene zdvihla zrak, jej líca sa zapýrili. „Ja...nie....nemôžem.“

„Prečo sa tomu tak brániš? Prečo sa tak ničíš?“ táto úprimná otázka ju rozčúlila, provokovalo ju, aký je pokojný a vyrovnaný, v jej vnútre zúrila búrka. Vstala. „Nechaj ma!“ zavelila nahnevane, hoci jej srdce si prialo presný opak. „Nič o mne nevieš! Ja to zvládnem. Sama. Musím, musím byť silná, musím to zvládnuť sama!“ kričala.

„Prečo?“

Zase! On ju vytáčal, vytáčalo ju aký je pokojný, úprimný a nežný.....počkať....vážne ju to vytáčalo? Nie....mal v sebe niečo.....niečo úžasné......túžila po jeho prítomnosti, bola tak rada že je tu. „Ja....vlastne neviem.“ Konečne to povedala, po prvý raz v živote ukázala svoju pravú tvár, tú, ktorá ju robila tak krásnou. Už nepotlačovala svoje pocity, nechala im voľný priebeh, so slzami ju opúšťala trpkosť a hnev. Konečne je voľná.

Vstal a objal ju. Nebránila sa, len horko plakala, oddala sa mu, zahanbená a slabá, ponúkla mu všetko, svoju bolesť, hnev, nenávisť, ale aj nežnosť a lásku. Chcela aby ju zachránil, chcela aby o ňu bojoval, aby ju miloval. Bez toho aby niečo vravela, pochopil po čom túži, čoho sa desí, presne vedel čo musí spraviť. Chytil ju za ruku a viedol preč. Viedol ju domov, do bezpečia. Už ju nikdy nechce stratiť, bola príliš výnimočná aby sa vzal bez boja o ňu. A tento boj vyhral, bolo to ich spoločné víťazstvo. Ešte ich na ceste životom zažijú dosť, vedeli to, rovnako ako aj, že hockedy môže prísť prehra, boli v tom spolu.