|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
On a ona
I.
"Ten skurvený, debilný zmrd," ticho precedila. Hrabala sa v odpadkovom koši a po hrstiach z neho vyhadzovala hnilé šupy z mandaríniek a zapáchajúce kusy surového mäsa, ktoré s čvachtaním dopadali na podlahu. "Nikde. Doboha. Nikde!", zúfalo zavzlykala. Nenechal jej ani tú poslednú posranú vec, čo jej zostala, vírilo jej hlavou, ani tú posranú fotku, ani tú posranú, zbytočnú, nedôležitú fotku. Fotku, kde si ho mohla zapamätať, čo najdôveryhodnejšie vryť do pamäte ako človeka, nie ako bezcharakterného hajzla, z ktorého napína aj záchodovú kefu. Zosunula sa na kolená a po lícach jej stekali slané, kryštáľovo čisté a úprimné slzy. Poeticky sa na podlahe miešali s hnilým mäsom a ona zaborila hlavu do koberca. Opúšťala ju sila. Bola celkom slabá - čudovala sa, že ju ešte nezožrali jej ranné corn flakes.
II.
Pozeral sa, ako plamene obcujú s pomaly sa scvrkávajúcou fotografiou. Zlhboka dýchal. Nežmurkal. Prstami si hladil zápästie pravej ruky a vnímal to teplo, ktoré teraz sálalo z jeho horiacej podobizne. On si ju necení. Nemá prečo. Je to kus papiera a nikdy sa vlastne nemal rád. Ale pre tú štetku veľa znamenal. Nechce, aby si ho pamätala, nechce, aby naňho spomínala. Tak-tak trávil fakt, že je nútený s ňou existovať v jednom vesmíre. Na sporáku zovrela voda na čaj.
III.
"Poď sem! Poď sem!", lúkou sa rozliehal nevinný detský krik. Chlapec sa rozbehol a voľná rozopnutá košeľa mu viala vo vetre. Veselo priskackal k dievčaťu a učupil sa. Skúmavo sa pozeral na mŕtveho motýľa. "Nie sú tie krídla krásne?" Pomaly prikývol. Nahmatal na zemi kúsok dreva a začal do motýľa systematicky šťuchať. A znova.
"Prestaň! Čo to robíš?!", okríklo ho dievča. "Veď je mŕtvy," znepokojivo chladne odpovedal.
"Prestaň!" Hystericky zrevala, schmatla kameň a hodila mu ho do hlavy. Chvíľu omráčený sa za ňu držal. Potom sa mu do očí navalili slzy. Zobral ju za vrkoče a potiahol. Častice rozvibroval dievčenský rev a plač.
IV.
Opuchnuté červené oči zdobené masívnymi kruhmi čo najsústredenejšie upieral na nepríjemne, sterilne svietiaci monitor počítača. Nútil sa ťukať do klávesnice a na nič nemyslieť. Medzi riadkami si upíjal z horkej, čiernej kávy a pomaly odpočítaval minúty do konca dňa. Hodiny pomaly a nepríjemne pravidelne ťukali. Ťukali aj jeho prsty. Ťukali aj prsty ďalších kolegov. S ťukaním zaspával. Zošalie tu, fakt tu zošalie. Nepremýšľať sa mu nedarilo. V odraze monitora za chrbtom uvidel prísnu tvár šéfky.
"A čo má byť toto? Pohoda, leháro, kafíčko?! Pozri sa, koľko si spravil! Asi chceš fakt strhnúť z platu! Keď to nebude dnes dokončené, máš padáka!"
Zvrtla sa na opätku a odkráčala preč.
"Piča", precedil medzi zuby, medzi riadkami.
V.
On a ona. Ležia na lúke, letmo sa dotýkajú rukami, pozerajú na zdanlivo modré vákuum. "Študovala som alternatívne reality.." nesmelo začala. "Zase tie tvoje chujoviny", schladil jej hlavu. "Nemôžeš si apsoň raz vychutnať súčasnosť?"
"A v tom je ten vtip. Nie je fascinujúce, že v inej alternatívnej realite ti teraz ničím život? A v inej zas ty mne?"
"A v inej alternatívnej realite teraz súložíme v tamtých kríkoch", pokúsil sa odľahčiť vtipom situáciu.
"V inej alternatívnej realite by si za toto schytal facku.", s úsmevom povedala.
"Pozri, motýle. Nie sú krásne?"
|
|
|
