V dome na kraji dediny sa zastavil čas od chvíle, ako sa matka dozvedela, že Bojky, Cigán z osady, chce urieknuť obe: ju aj dcéru.
– Dám mu svoju zlatú retiazku a tvoj prsteň s fialovým očkom, – povedala dcére.
– A keď mu nedáme nič?
– Nechcem, aby nás uriekol ako tú Pavlínu ten potulný hypnotizér. Vieš, tú, čo si stále zdvíhala pred kostolom sukne, že ide veľká voda.
– Uriekol Bojky už niekoho?
– Mnohých. Tak hovoria.
– Koho?
– Napríklad Poliačku. Nenesú jej už druhý mesiac sliepky. Najprv chcela dať Bojkymu dve tisícky, ale si to rozmyslela – a tu to má! Potom Ambružová. Potratila. Januščákovci už dvakrát nemohli zabiť prasa. Belo, ten, čo žije so psami v tom malom dome pri štadióne, hovorí, že k nemu chodí veštica, ale nikto ju nikdy nevidel. Nuž tak.
– Ako vieš, že to urobil Bojky?
– Tak hovoria.
– Kašlem na Bojkyho.
– Minule povedal v krčme, že stačí, keby si mu dala... Potom by sme zachránili retiazku aj prsteň, – vysvetľovala matka a hlas jej nadobúdal istotu.
– Čo keby som mu dala?
– No čo asi? – prevrátila matka oči.
– Bojkymu?
– Keď môžeš iným, tak Bojkymu by si hádam raz mohla.
– S inými je to pre peniaze. Veď vieš.
– Raz ťa neubudne, – povedala rozhodne matka a schovala retiazku aj s prsteňom do puzdra, ktoré zamkla do drevenej skrinky s dvoma holubicami na vrchnáku.
– Ty mi nerozumieš. Ja idem s kým chcem a kedy chcem. S Bojkym nepôjdem.
– Nie je to jedno, či Bojky alebo niekto iný? – skončila rozhovor matka, no na odpoveď nepočkala. Vyšla dať sliepkam a pozbierať vajcia. Upečie makovník a orechovník. Pre istotu to poistí.
So silnejúcou vôňou makovníka sa vytrácal matkin strach z urieknutia. Veď jej hádam pre jeden raz chochol z hlavy nespadne, mrmlala si pri lúskaní orechov. Pri každom rozdrvení orecha si predstavovala, že to nie je orech, ale kúsok z Bojkyho. Vedela presne, ktorý kúsok. Hanbila sa za svoju tvrdosť k dcére a aspoň takto sa starému Cigánovi odplácala za dcérinu potupu. V podvečer sa vybrala do krčmy, aby po krčmárovi odkázala, že teda áno, Bojky večer môže prísť. Len nech je už zajtra ráno, hovorila si cestou domov. Len nech je už zajtra ráno.
Ako sa blížila k domu, videla, že v kuchyni sa svietilo. Pri dverách počula akési hlasy. Dcéra nie je sama. Vstúpila do kuchyne.
– Mama, toto je Ďusi.
Ďusi si práve strkal do úst posledný orechovník, z ktorého sa trúsili omrvinky na stôl. Mal ich na košeli, boli pod stolom a niekoľko ich sedelo Ďusimu vo fúzoch. Matka priskočila ku kredencu a prikryla zvyšok makovníka na plechu servítkou.
– Večer príde Bojky, – oznámila.
– My ideme do mesta, – pozrela sa dcéra na Ďusiho.
– Príde Bojky, – zasyčala matka.
– Kto je to Bojky? – spýtal sa Ďusi, ale nikto mu neodpovedal. Tak len pokrčil plecami a pobral sa za dcérou, ktorá vo dverách povedala matke:
– Prídem ráno.
Ráno našla dcéra matku v kuchyni. Stála pri výlevke a pospevovala si.
– Jedna vec ma mrzí, – obrátila sa matka na dcéru. – Že ste mi nenechali ani jeden orechovník.
– Čože? – nechápala dcéra.
– Vravím. Ani jeden. Lebo makovníky zožral Bojky. Ale retiazku a prsteň som zachránila, – žmurkla ľavým okom a ďalej si spievala: ráno, ráno, ráničko...
|