Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Sobota 23.11.
Klement
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Myšlienky
Autor: jarkapal (Občasný) - publikováno 15.11.2002 (21:23:20)

                                    Myšlienky

 

Bola som v meste a bola tam tma, ktorú nikto nevidel. Bol tam hluk, ale nikto ho nepočul. Všetci boli do seba zahľadení, pretože nechceli vidiet chaos okolo. Ľudia sa báli, že by im to zhoršilo náladu.

Ležím pri cudzom červenom aute na ulici, kde je veľa vysokých sivých mrakodrapov. Nešpiním si oblečenie len tak bezdôvodne. Som tu, lebo sa skrývam pred ženskými vojenskými lietadlami, ktoré by mali prísť každú chvílu. Ženy chcú ,,vyčistiť" planétu od ľudí nakazených nesprávnymi myšlienkami o láske.

Všetko sa to začalo, keď som si prvýkrát uvedomila, že som sa zaľúbila. Ak mi predtým niekto hovoril o láske, smiala som sa.

,,Čo to je? Existuje to vôbec? Neverím..."

Raz som sa však prichytila, ako pred zrkadlom plačem.

,,Prečo ja vlastne plačem? Preto, že som škaredá? Ale načo mi bude krása?"

Bolo to viac než jasné. Páčil sa mi jeden krásny chalan a ja som sa chcela páčit jemu. Bola som zaľúbená. Uvedomila som si, že je to naivné. Nikdy som nechcela byť naivná. A tak sa moja láska premenila na nenávisť.

,,Ja, dievča, ktoré absolútne neverí v lásku, sa zaujíma o nejakého krásneho chalana?! To teda nie!"

Nastali pre mna tažké chvíle. So všetkými som sa hádala. Neustále som sa zavierala do prázdnej miestnosti, kde som plakala.

,,Čo sa to so mnou deje? Nenávidím lásku... Len kvôli nej je toto všetko. Keby naozaj neexistovala, nemusela by som sa tak trápiť."

V tom čase som napísala báseň. Asi nemusím rozpisovať, čo obsahovala. Mala som ju na diskete, ktorú som nikdy nikomu neukázala. Ani neviem, prečo som ju nevymazala hneď po tom, ako sa môj život úplne zmenil. Disketa sa stratila a ja som si z toho nič nerobila. Bola som rada, že je tá hrôza preč. Ani vo sne by ma nenapadlo, že by ju niekto našiel a urobil by si z nej vojnový slogan:

,,Ľudia nakazení láskou nie sú ľudia, ale otroci svojich emócií."

Pravdepodobne nálezcom bola žena, ktorá mala u väcšiny ,,nežnej" populácie veľký úspech a dôveru, pretože sa začal boj medzi mužmi a ženami.

Ako som tak ležala a čakala s ostatnými ľuďmi, čo sa bude diať, zastalo pri mne nejaké auto. Vyliezol z neho muž, otvoril zadné dvere a kývol na mňa, aby som nastúpila. Nerozmýšlala som nad tým dlho. Hneď som nastúpila. Bolo tam pár prestrašených ľudí, ktorí mlčky pozerali pred seba. Nemala som chuť pozerať sa na ich smutné tváre, a tak som sa pozerala von...

V diaľke sa zvíjajú kopovité mraky. Asi bude pršať. Hneď nato sa na predné sklo prilepila jedna kvapka, za ňou druhá, tretia, štvrtá-piata, šiesta-siedma-ôsma, deviata-desiata-jedenásta-dvanásta-trinásta-štrnásta...

Asi po hodine sme zastali pred veľkým domom, okolo ktorého rástli vysoké ihličnaté stromy. Vyzeralo to tu ako v nejakom strašidelnom lese. Vodič vyšiel von. Aj ja som vystúpila. Vtedy som si všimla, že mám na sebe takú istú obrovskú košelu ako on. Pozrela som sa naspäť do auta. Bolo to neuveriteľné. Všetci mali také košele. Neviem, ako je to možné. Boli sme väzňami, ktorými nás urobil niekto bez nášho vedomia.

Rozbehol sa po ceste, ktorá viedla do tmy. Bežala som za ním, ale bol rýchlejší. Chcela som sa ho spýtať na veľa vecí, ktorým som nerozumela, lenže do očí mi udrelo svetlo prichádzajúceho auta a muž sa stratil. Nemala som odvahu hladať ho v hustej hore, pretože bola tma. Vrátila som sa radšej späť. Tí ľudia ešte stále sedeli na tom istom mieste, ako som ich videla naposledy. Povedala som, že šofér zmizol, no oni neboli vôbec prekvapení.

,,To sa dalo čakať," povedali mi.

Ubytovali sme sa v tom ozrutnom dome. Hlavný nám ukázal miesto, kde môžeme prespať. Bola to miestnosť podobná školskej vyučovacej triede. Všade, kde som sa pozrela boli spacáky a ľudia. Títo ľudia boli všetci velmi neštastní a mali na sebe tiež väzenské košele. Chcela som sa íst osprchovať, aspoň na chvíľu si dať zo seba dole ten strašný odev, ale sprchy boli preplnené. Vyšla som na chodbu s malou bielou sviečkou v ruke. Potichu som si pospevovala Karlove Krylove piesne. Zdalo sa mi to vtedy celkom vhodné. Keď som došla k úzkemu schodisku, zastihla ma akási tridsiatnička a kričala mi rovno do tváre:

,,Myslíš si, že si na výlete? Chodíš si len tak po chodbách, pospevuješ si a ešte sa aj usmievaš. Toto je väzenský utečenecký tábor, nie rekreačná chata, tak sa podľa toho aj správaj!"

Vypočula som si ju a išla som ďalej.

Táto žena mi pripomenula časť mojej básne:

,,Naučme ich žiť poriadne.

Skala zo sřdc našich sa zrúti.

Nebudeme už nikdy na dne.

Láska sa nám v duši zamúti."

Stala som sa obeťou vlastného zločinu. Som vo väzeňskom utečeneckom tábore, ktorý som vymyslela ja a kde sa pokúšajú mojimi metódami preučiť ľudí na život bez lásky a nenávidieť tých, čo ju spôsobujú.

Vychádzala som po vysokých schodoch na vyššie a vyššie poschodie a sviečka mi už pomaly dohárala. Došla som až pred čudné dvere. Visel na nich nápis:

,,Úkryt. Nepovolaným vstup zakázaný."

Otvorila som ich, lebo môj inštinkt mi hovoril:

,,Choď!"

Bola to maličká izba, kde sa pravdepodobne skladovali všelijaké haraburdy. Oproti bolo otvorené štvorcové okno, za ktorým už pomaly svitalo. Pristúpila som k nemu a nakukla von. Vpravo od okna sedel na murovanom výbežku mních v hnedom habite s kapucňou. Mĺkvo pozeral pred seba, až kým ma nezbadal. Vydala som zo seba vetu, ktorá ma v tej chvíli napadla ako prvá.

,,Nedá sa tadeto prejsť do ktorejsi kúpelne?"

Bol to poriadny nezmysel, ale na moje počudovanie, odpovedal mi.

,,Iba ak by si prešla cez tamto okno." A ukázal mi vľavo úzky výbežok a nad ním otvor. Bolo to dosť ďaleko, ale aj tak som sa tam išla pozrieť, aby tá otázka nevyzerala tak hlúpo.

,,Daj si pozor, je to tu veľmi šmykľavé!" kričal mi za chrbtom.

Prikývla som a pokračovala som v pomalom posúvaní sa po úzkej strieške. Nakukla som cez okno dnu. Ešte stále tam bolo veľa ľudí. Pozrela som sa na mnícha a v tej chvíli som vedela, že sa musím k nemu vrátiť. Cítila som, že s ním mám niečo spoločné.

Bolo to zvláštne. Nerozprávali sme sa, aj keď som mala nutkanie otvoriť ústa. Ale akoby mi zdrevenel jazyk. Ostala som prekvapená, keď som začula vo svojej hlave jeho hlas. Bola som si istá, že bol jeho. Odniekiaľ som ho poznala. Hovoril presne to, čo som sa ho chcela spýtať:

,Viem, kto si a neodsudzujem ťa za tvoj čin, ktorý spôsobil túto hrôzu. Vedel som, že skôr či neskôr sa sem dostaneš aj ty. Veď každý človek má svedomie, aj keď nie všetci ho počúvajú.´

Potom hlas stíchol. Brala som ho ako výplod mojej bujnej fantázie a nezamýšľala som sa viac nad tým.

Pred nami bol jeden z tých obrovských ihličňanov. Všade naokolo bola hustá hmla. Odrazu mních vstal a skočil s rozprestretými rukami do hmly. Pozerala som sa ako letel a pretínal sivú plachtu podo mnou.

Kým som sa z toho spamätala, vyšlo slnko a hmla sa rozplynula. Na terase pri bielom stole ležal mŕtvy kapucín. Nezavolala som žiadnu pomoc. Zliezla som z okna a bežala odtiaľ preč.

V hlave sa mi premietali všelijaké slová-výčitky, ktoré sa mi dostávali do celého tela. Myslela som si, že je to moja posledná minúta v živote, že zomieram. Ale prebudila som sa...  Bola som na známom námestí. Zdalo sa mi, že som už po smrti, že moje telo leží niekde mŕtve a to, čo je tu, je len duch. No naozaj som to bola ja. Duch aj telo. Sedela som na obrubníku a nedokázala vstať. Bála som sa, že sa zase prebudím a budem späť vo väzenskom utečeneckom tábore.

Predo mnou každú chvíľu odchádzajú a prichádzajú vlaky. Potom beží okolo mna nejaká pani, ktorá drží vo svojej ruke maličkú ruku svojho synáčika. Dieťa sa snaží prekonať ten veľký hluk a pozrieťsa na vysokú mamu, aby zachytila čo najlepšie jeho slabý hlások:

,,Mamička, ja už nevládzem."

Žena sa na neho pozrie, potom hodí pohľad dopredu a ešte zrýchli krok, akoby nič nepočula...

Sedím a sedím a pozorujem tento nezmyselný zhon...

Zastavil sa pri mne bezdomovec, ktorý bol v minulosti kapitán vojenskej flotily. Chcel, aby som mu ukázala moju ruku. Tak zobral do svojej dlane moju a mlčky do nej hľadel. Potom sa na mna zamyslene pozrel a povedal:

,,Láska moja..."

Prikývla som, chcela som vedieť, čo tam vidí.

,,Tak, čo vidíte, ujo?"

Krútiac hlavou mi odpovedal: ,,Nie, nie, to ti nemôžem povedať. Poviem ti len toľko: Dávaj si na seba pozor."

Potom ma opustil...

Počujem hudbu... V pozadí hrá potichu klavír tak, aby nerušil speváčkin hrubý hlas. Francúzsky text. Nerozumiem mu ani slovo, ale tuším, že sa tam spomína veta:

,,Nechcem vedieť, čo ma čaká teraz."

Začalo z ničoho nič pršať a neostávalo mi nič iné iba skryť sa. Vyliezla som do širokej koruny vysokého starého duba, ktorému sa poštastilo ostať na tomto zrekonštruovanom námestí. Ostala som tam až do večera, pretože aj tak som nemala kam ísť.

Niekde v diaľke hralo rádio. Práve boli správy. Začula som, že našli mŕtveho mnícha, o ktorom si mysleli, že ho niekto zhodil zo strechy, ale neskôr sa zistilo, že to bol chlapec, kvôli ktorému sa začala vojna. Potom zaznela veta:

,,Chlapec musel zomrieť, aby sa vojna skončila... Bol to hrdina."

Moje myšlienky zabili človeka.

Lenže ony sa neskončili, plynú ďalej a nikto proti tomu nič nezmôže.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



Poznámky k tomuto příspěvku
stanislav (Stálý) - 16.11.2002 >

velmi zajímavá práce...   skoro se k tomu ještě budu muset vrátit, abych tam pochytal víc významů, podvýznamů a chtěné nebo nechtěné snové šifry...

 

Karlove Krylove piesne - nevím proč, ale tenhle obrat se mi děsně líbí... :o)


Body: 5
<reagovat 
fungus2 (Občasný) - 16.11.2002 > Hm dobré!
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
Autor má zájem o hlubší kritiku svého příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je osm + devět ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter