|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Mám štyridsať a tri mesiace. Konečne sa to stalo. Presne na deň keď ma opustila Dana. Sú to len tri dlhé mesiace. Sedím u Patkoša, zapíjam svoj čiernobiely osud a znovu na ňu myslím. Vidím ju ako stúpa hore po Michalskej. Sledujem ako sa pomaly vzďaľuje. V tom sa kamera pohne a v zábere sa objaví detail jej postavy. Renesančná socha, ktorá práve zostúpila z kamenného podstavca a dôstojne kráča stále vyššie, akoby sa nič nestalo, akoby práve nebola v poslednom zábere tohto filmu, po ktorom nasleduje už len dojímavá melódia a záverečné titulky. Ešte raz si prehrávam zostrih obrázkov z nášho tri roky krátkeho života. Náhodne, bez logického sledu sa rýchlo striedajú a na mňa padá stále väčšia ťažoba. Nádherne existenciálne - pomyslím si a z ničoho nič sa zmenšujem, šedivie mi brada a koža opadáva spolu s kútikmi úst. Dana je medzitým už len nejasný obrys strácajúci sa medzi telami turistov. A napravo ešte stojí kaviareň, kam sme tak často chodili a na druhej strane, nad univerzitkou, je stále súprava podnikov obohnaných rustikálnym zábradlím s veľkými kvetináčmi trčiacimi do prúdiaceho davu. Spomínam si na jednu z našich prvých scén. V nej, plný vzrušenia, poskakujem okolo Dany sťaby opička na frcgume, na čo zhadzujem ten najväčší kvetináč aj s obsahom. „Fuck! Stupid man!“ Fľusla mi vtedy do prekvapenej tváre hysterická dáma, zatiaľ čo som sa zbytočne snažil zneviditeľnieť a zároveň rýchlo zbieral, lepil a sadil zoschnutý bonsaj v mojich rukách. Vzápätí dobieha čašník v čiernom a pýta sa ma či nechcem jebnúť. Bezmocne mávam rukami v snahe dostať zo seba niečo drsné. No to ma už Dana ťahá od nich, celú situáciu elegantne vyriešiac jedným so svojich úsmevov, po ktorom sa čierny čašník rozpúšťa a steká do najbližšieho odpadu.
Vtedy som sa zamiloval. Na celý život aj čas po ňom. Vedel som to od začiatku a viem to aj teraz. Ale to už Dana načisto mizne v oblúku pod Michalskou, pričom sa ani neobzrie. Žena z kameňa – pomyslím si a otočím sa navždy niekam inam. Kdesi vo mne práve začína nekončiace obdobie monzúnových dažďov a vody Dunaja tragicky stúpajú.
Ráno bolo zle. Zobudil som sa až pred 10 s nejasným pocitom, že som po príchode domov riešil na nete srdcervúci epilóg. Mal som poriadne okno a do úst mi určite nasralo nejaké veľké zviera. Po prvej cige a polhodine na hajzli som na seba nahádzal kusy oblečenia a plačúce tiene, ktoré mi ako každú noc narástli pod posteľou, neľútostne zahnal do tmavého kúta,. Tam zmizli spolu s ostatkami sveta.
Ešte to nie je tak zúfalé, máš svoju prácu – presviedčam sa prechádzajúc cez sklad. V panike takmer skáčem do náručia Zuzky blúdiacej medzi kopami kníh. Hneď sa jej sťažujem, akú som mal ráno zúrivú sračku a preto som tu neskoro. Štítivo sa na mňa pozerá, na čo odstúpi ďalej. Vraj sa už nemám približovať, lebo ona má doma dve malé deti a určite som tie hovná priviezol so sebou. „No nemal si vypiť toľko vodky“ ozve sa za mnou Mišo a ja to zahováram koktajúc čosi o nezmysloch a iných nejasnostiach tohto rána a predošlého dňa.
Stres, množstvo noviniek, vôňa čerstvej tlače, objednávky, faktúry, vratky. Zapadávam do každodenného stereotypu, pričom chvíľami kontrolujem gmail, či je prihlásená Ona. Je, ale v niektorom z koncov som si sľúbil, že jej už nenapíšem a tak len tupo pozerám cez monitor a čakám dokedy to vydržím. Po obede robím chabý pokus vysvetliť Mišovi, prečo bola jeho poznámka plná vodky nevhodná a nasrala ma, ale ten len skonštatuje že mi už načisto zadrbáva a zrejme mám už i paranoje. Smeje sa a tak to vzdávam. Radšej idem na hajzel kde na mňa zo zrkadla dlho a znechutene pozerá opuchnutý a pribratý xicht muža po štyridsiatke.
Vďakabohu open space má svoje výhody. Je nás tam osem. Keď mám chuť môžem do neho beztrestne hádzať akékoľvek komentáre a oni musia počúvať. Od rozchodu to trochu hrám na sexistu . Ako tak si týmto spôsobom udržujem ostatky libida a sebaúcty. Napríklad stále častejšie hovorím o Ankiných veľkých prsiach. Zuzka má o čosi menšie a Mirka tak akurát. Tie Lubove stále rastú a mne všetky kozy pred nedávnom zdochli. Napriek tomu Marek verí, že sa k nim znovu raz dostanem a až vtedy vraj nájdem božský pokoj a kľud. Nemyslím, no keď ho tak počúvam, cítim sa ako jeden z tých kozojebov v poslednom Matkinovi. Mám hustú čiernu bradu a smrdím ako Gruzínska kobyla. V predstave idem o niečo ďalej, do kopcov, kde sa volne pasie obrovské stádo nádherných, bielych ... ktoré ešte nikto nesprznil. Tam to po chvíli vydesene strihnem a obzerám sa či si niekto nevšimol kam až som zašiel.
Pred štvrtou sa z posledných síl motkám medzi Dánom, Hellerom, Kardošovou a Homo asapiens. Mám rád spoločnosť týchto tiet a pánov úhľadne vyrovnaných v sklade. Vyberám si titul s príznačným názvom „Vydať sa a zomrieť“ o ktorom mi Zuza hovorila, že pred koncom sa objaví Robert Redford na bielom koni, aby hlavnej hrdinke priniesol snubný prsteň na celý život a možno aj dlhšie. Áno, sme dojatí. Rozmýšľam, či to autorka myslí vážne, alebo si skutočne robí riť z celého národa. Predstavujem si, že teda ten môj film bude končiť v krematóriu, v meste z Peny dní alebo Červenej trávy a samotný Boris Vian mi zahrá na saxofón džezový rytmus umieračika. Samozrejme všetci budú plakať a ja pomaly klesnem do ohňa pekelného s pocitom, ako som s každým, ale hlavne s Danou vyjebal a ako až teraz, ona a všetci pocítia pravú hĺbku bolesti a nekonečnej straty.
Po práci pijem. Dlho. Vlastne okrem toho už nič iné nerobím. Prišiel som na to, že je to jediná činnosť pri ktorej sa aspoň chvíľami necítim ako mŕtve zviera. Priateľov a iné záujmy už nemám. Pitie beriem ako moje druhé povolanie a je to skutočne tvrdá práca. Občas pri nej rozprávam s neznámymi aj známymi. Dávam im mená a významy, ktoré chcem len ja. Napríklad taká fantómová žena je mojim pravidelným hosťom. Stačí vypiť pár vodiek a jej náruč sa otvára. Keď som na cestách po východe posiela mi smsky alebo svoje holé foto. Cvičí jogu a v poslednom týždni sa naučila sedieť vo vzduchu takmer meter nad zemou. Hovorí, že nejde o to, čo človek vidí ale čo chce vidieť. Odpovedám, že ja už nechcem vidieť nič a preto to mám jednoduchšie. V tomto momente platňa vždy preskočí a tak sa znovu dostávam na začiatok príbehu. Dana sa ešte raz neotočí a ja ešte raz odchádzam za prázdnou zastávkou. Viem, že to budem prežívať stále dokola až kým mi načisto nestvrdne pečeň, nezožltnem a nezlomím sa v páse pričom ma už nič a nikto nedá dokopy. Nádherná predstava. Otváram ďalšiu fľašu. Vodka v nej mi ako zázračný džin hovorí, že tentoraz to nebude ľahké. Že budem vracať, kričať zo sna od bolesti a ak sa aj trochu vyspím, bude to len pár hodín. Ráno vyšťavený a zlomený dorazím neskoro do práce, vo dverách zrazím čosi hľadajúcu Zuzu a v našom otvorenom priestore poviem namiesto pozdravu niečo primitívne vtipné. Dievčatá budú pohoršené a Marek sa možno chytí a hodí poznámku smerom na Mirku, tá sa zatvári nechápavo, na čo celá očervenie a Aničke medzitým stihnú o kúsok narásť prsia. Jano dá bodku. Poznamená, že by som si mal už konečne nájsť frajerku alebo si každé ráno vyhoniť. Dodá niečo o skúsených a pomazaných mužoch, ktorých nosí vo svojich nohaviciach a na srdci už roky. Tí moji dávno zdochli, pomyslím si a rozosmejem sa. Budem sa smiať nahlas a dlho, lebo nič iné mi nezostane, iba veľké prázdne okno, v ktorom práve začína ďalší monzún a ja už predsa viem, že počasie sa nikdy nezmení.
|
|
|
