Provozované WEBy:   Totem.cz |  Čítárny |  Český film |  Seaplanet |  Humor/Hry/Flash |  Flash CHAT    Chcete svůj WEB? Napište nám 
Zpět na úvodní stranuISSN 1214-3529
Úterý 26.11.
Artur
Zde se můžeš přihlásit jméno:
heslo:
nové 

 Všechny rubriky 
 Próza
 > Próza
 > Povídky
 > Fejetony
 > Úvahy
 > Pohádky
 > Životní příběhy
 > Cestopisy, reportáže
 
    

   
 
 Napsat do fóra o>
   
  

Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků.
Ako jelenček nasadil polovníkovi parohy
Autor: RichardSokysFides (Občasný) - publikováno 4.12.2011 (20:45:49)
Stál som pred dverami a srdce mi zvieral strach. Myslel som si, že som čakal všetko to čo malo  nasledovať a snažil som sa na to psychicky aj pripraviť.  Mýlil som sa.

 

Využíval som autosugesciu typu: “Uchovaj si pokoj v hlave, emócie ti zastierajú správny pohľad na vec.“ Tak isto som vymýšľal pre ňu toľko možných alibi, koľko sa len dalo vymyslieť a dúfal, že ma to nebude bolieť. Nechcel som si to pripustiť, aj keď v kúte naakumulovaných pocitov v škatuľke z jej menom, som bol presvedčený o tom, že to tak bude.

Otvorila dvere a ja som upriamil pohľad do jej očí. Sklonila ich a povedala s pripraveným nadšením “Ahoooj“. Odstúpila od dverí a ja som vstúpil. V tom momente môj nos ovládla vôňa, ktorú som mal predtým tak rád. Cítil som sex! Nebola to vôňa, pri ktorej som zaspával, poznal z našich spoločných chvíľ… Značne ju to pripomínalo, ale toto mi trhalo nos, srdce a krv sa mi začala zlučovať do malých guličiek, ktoré sa chystali zastaviť mi prietok. Celú tú spleť potu a tekutín, pocitov, dvoch tiel oddávajúcich sa bohapustej jebačke za účelom ukojiť ten pachtiaci pocit po orgazmoch, pre mňa predstavovalo armádu Kráľa Škorpióna a za ním nasledujúcich nasratých Asasínov s Hasan-i-Sabbáh-om mieriacich po zuby ozbrojených priamo na mňa.

Autosugescia fungovala. Zachoval som pokoj a vnútorný hlas mi rozhodne oznamoval, že nemôžem niekoho obviniť bez dôkazov. V katastrofálnom scenári som túžil jej vyšklbnúť mobil z ruky, donútiť ju k ukázaniu všetkých sociálnych sietí a priznaniu. Opľuť ju! Vraziť jej! Vynadať do kuriev, šľapiek, priviazať ju k radiátoru a kopať. Kľaknúť si na zem a kričať, trhať si vlasy, šatstvo, škriabať sa do krvi a plakať. Bol som na pokraji zrútenia svojho vnútra! Netúžil som byť tam kde som sa práve nachádzal, skôr byť opojený alkoholom, drogami, proste čímkoľvek čo by mi v tom momente pomohlo.

Upokojil som sa a v odlesku svetla si všimol, že má zlepené vlasy. Patrične som ju na to upozornil, zhrozil sa a dokladal ďalší kúsok do mozaiky s názvom, “Momentálne! Povedz pravdu, alebo? Zabi ma!“ S prehnaným nezáujmom mi povedala, že ešte nebola v sprche a že bohvie ako sa jej to stalo. Mohla k tomu pridať “cha, cha“, alebo “xi, xi“, oboje by znelo úrovňou predchádzajúcich slov. Nešla do sprchy, lebo bola rozbitá ako porcelán, čo som akýmsi záhadným spôsobom chápal, ale čo som už nepochopil, že sa takto rozhodla pred naším stretnutím. Rozhodla o tom, že Achyles pchal do mňa svoj meč, ja som trpel a smial sa mu: “Ešte som nesmrteľný! Nájdi to miesto!“

Ostalo mi zle, myslím že žalúdok mi jedla partička ľudožrútov pričom si značne pochutnávali až im padalo z úst. Guličky zrazenej krvi už boli pripravené upchať mi cievy a v krku narástla legendami predchádzaná guľa, kvôli ktorej som nemohol už hovoriť. Z hĺbky pľúc som sa nadýchol, pričom všetky príznaky seba zničujúcej situácie ostali a pridali sa k nej seba zničujúce sklony. Pichanie si špendlíkov pod nechty, pálenie cigariet na predlaktí, či rezanie sa po chrbte žiletkou. Nadával som sám sebe, že nemôžem v tom momente rozhrýzť medzi zubami päť tabletiek lexaurinu a dať si kokteil zo xanaxu. Nech to zvládne s pokojom.

Prešli sme do izby, kde som si vyzliekal bundu, ale  v hlave si vyzliekal kožu. Túžil som sa postaviť ku dverám, začať si trieskať hlavu o stenu a kričať, či som toto potreboval. Keďže som bol stále pri zmysloch, tak som si to len predstavil. Pomohlo to… Po úvodnom vysvetlení, ktorému som veril menej ako Novému Času, som si stále vravel že nič neurobím pokým nebudem mať v ruke dôkazy. Veď predsa útočiť na ženu obvinením z nevery bez dôkazov je hotová samovražda. Každopádne som si stále nebol istý na 100 percent, pretože moja hlava jej vymyslela veľké množstvo historiek na ospravedlnenie jej včerajšieho činu. Nepodnikal som žiadne kroky, bol som zmätený. Snaha sa správať normálne nepomohla, veď prečo by mala, bola to len snaha… Necítil som sa pri nej už pohodlne ani komfortne, ale sklamaný, smutný, oklamaný, ponížený… Keď sa pýtala či mi niečo je, povedal som pravdu “Je mi zle“.

Nevedel som pri nej ležať… Nemohol som pri nej spať a ani sa s ňou milovať. Ostal som. Zaspala. Neskôr sa prebudila a začala konverzovať o banálnych veciach, chcela môj názor a ja som tupo odpovedal. Opica zmizla, tak prečo nebyť už v pohode?! Čakala sex, ale ja som vážne nemohol… Opäť zaspala. Ležal som vedľa nej a objímal ju. Spal som vedľa nej, aj keď som sa často budil. Moje telo už žadonilo o sex a ona v plnej kráse ležala vedľa mňa… Vedel som, že stačí malý náznak a je pripravená. Hnusila sa mi. Podivuhodné, zdala sa mi taká krásna, no vnútorný odpor sa rovnal strkaniu prstov do hovna a roztieraniu ho po mojej duši. Poprípade pitiu semena toho kokota s ktorým bola v noci. Aj keď… On za to nemohol. Staré, ale predsa múdre, keď suka nechce pes neštekne.

Počas noci som mal naozaj kopec času rozmýšľať. Uznal som, že to mala krásne premyslené. Mal sa jej ozvať, spozoroval som to, keď sme sedeli pri stole. Ona sa pozrela na mobil a veľmi “nenápadne“ pokývala hlavou na svoju kamarátku. Spýtal som sa jej: “Je všetko medzi nami v poriadku?“ “Áno je!“ – odpovedala. “Pozri sa mi do očí a povedz to!“ – snažila sa, no ja som videl, že jej snaha je márna. “Áno je!“ – zopakovala predchádzajúcu odpoveď a oči držala na mojich.  V tom momente opäť moje vnútro na chvíľu oklamala a uspokojila, pretože som jej veril, vnútri seba však vedel, že klame… Vonku bola veľká zima, mala sukňu, nech sa to môže rýchlo vybaviť a zbytočne nezdržovať. Tak isto jej “mikina“, ktorá podľa môjho názoru mikinou ani nebola  jej obťahovala iba prsia a ramená. Bolo to jasné, byť na diskotéke, dostať voľnosť a nenápadne sa stratiť na hodinu. Zatrtkať si, nechať si obstriekať ksicht a ukázať ten spokojný úsmev ako poďakovanie pánovi. Nevedel som sa pohnúť a celé si to predstavoval. Skočila do auta, odišli, tmavé miesto, prestup na zadné sedadlá, vyhrnutie sukne, stiahnuté silonky, sex, výživná maska na tvár a zabitie môjho citu. Aké jednoduché.  

Napätý, vystretý, s pocitom, že sa nemôžem pohnúť som premýšľal nad jej mobilom. Potrebujem ho! Znova zaspala a ja som ho vzal do rúk. Bola mi otočená chrbtom, ako vždy pritláčala zadok o moje telo, aby cítila dotyk. Tento akt možno pramenil z jej detstva, kedy chcela lásku a pozornosť. Chýbal jej. Namiesto toho bol nahradený pocitom, že každý na ňu serie. Mal som v podstate súkromie. Odomkol som klávesnicu, otvoril správy, no nedokázal som pokračovať. Nechcel som sa zohnúť tak nízko, bolo to úbohé. Milión chalanov by to spravilo bez rozmýšľania, ja som chcel byť iný. Tak dlho som sa snažil byť lepším človekom, pracovať na sebe, nech som vnútorne čistejší, že som to nechcel zahodiť takou to vecou. Veď aj tak som robil chyby, no keď som sa ovládol doteraz, musím sa aj ďalej. Robil som to pre seba všetky tie roky: “Snažil si sa a teraz to chceš zahodiť pre akúsi slečinku?“ – vravelo mi vnútro. Som dospelý človek a čakám pravdu do očí,  nech je aj tvrdá… Ale ani tá  neprichádzala. Najhoršie na tom bolo vedomie, že nepríde… Bolo to veľmi skľučujúce, ale aj tak som ten mobil odložil.

Raz mi jeden kamarát povedal, pokiaľ je sex ako v porne, vyjeb sa na to, nemá to význam. Ten sex taký bol dosť často. Neskôr som zase čítal, že empatia znamená pochopiť nie vedieť…

Nebol to veľký cit, ale bol, mal som rád… Mal ju fakt! Skruvene! Rád! A teraz  nenávidel zároveň. Schizofrenické stavy. Mal som ku nej city preto aká bola, nenávidel som ju za klamstvo a to všetko čo dokázala z toho vyprodukovať.

Snažil som sa zaspať, objímal ju v spánku, dokonca raz keď mi, ani o tom nevedela, schytila ruku som si myslel, že si to celé len namýšľam. No zdraví rozum mi napovedal: “Sebaklam si zabil už pred dvomi rokmi, buď za to na seba hrdý!“  Tak som sa odtiahol. Chcel som ujsť, ďaleko, preďaleko, niekam kde budem s akým si kráľom rozhodovať o niečom závažnejšom, či soľ je cennejšia ako drahokamy, napríklad.

Musel som ísť na záchod, postavil som sa, vykonal čo som mal a vrátil sa.

-          Bol si vracať? – opýtala sa .

-          Nie čúrať.

-          Je ti zle? Chceš tabletku?

-          Tabletky nejem.  – odmlčal som sa. – Ja už asi viem z čoho mi je zle. Niekto mi ublíži. – tvrdo som prehltol. Nastalo chvíľkové ticho .

-          To je choré. – skonštatovala po hluchej minúte.

-          To je empatia.

Nastalo ticho a každý sa oddal naspäť svojím myšlienkam. Ja som zaspal na chvíľu a ona? Neviem asi tiež…Chcel som vedieť ako to bolo, duša cítila, mozog žebral o vysvetlenie. Podvedomie s vedomím zvádzali boj. Zabudli, že boj, či len jeho náznak zabíja človeka, ľudí v jeho okolí, štát, štáty, únie, kontinenty, svet…  Až teraz mi prídu moje myšlienky trápne: „Nie, ona to neurobila. Všetko sa dá vysvetliť. Telefón nezdvíhala, lebo ho nemala pri sebe. Bola v práci nestíhala. Keď  práci nebola predsa venčila psa. Neozývala sa pár dní – mali veľa roboty…“

Ráno sme sa rozlúčili spolupatrične. Bozk, objatie a dohodli sa, že večer príde za mnou na koncert a pôjdeme spolu ku nej, ťažko rozprávať sa, predvádzať porno tieňom lámp. Prišla? Určite… Následne som z koncertu musel odísť do Bratislavy, sám sedel pár hodín na vlakovej stanici, poloopitý, rozmýšľal, utápal sa… Bol som tak neskutočne sklamaný sám zo seba, z nej, z jej slov, zo sveta, že niečo takéto aj dovolil, z vesmíru, pretože jeho prosím o dodanie potrebného. Ďakoval som rozhodnutiu spiť sa pred odchodom z podniku. Čo iné človek dokáže v takejto situácií?!?!?! Pocit, že som slaboch, márnotratník, skurvený naivný kokot, drbo, ktorý verí v hodnoty ako dôvera, pravda, láska! Ma zabíjal…

Z odstupom času začínam byť na seba hrdý. Z odstupom času som si odpustil a odpúšťam jej. Chcel by som pochopiť ten pravý dôvod jej vnútra a rozhodnutia, ale to by sa dalo iba vtedy keby sa so mnou o tom rozprávala. Z odstupom času ju mám stále tak isto rád. Z odstupom času považujem tú situáciu za školu, ale ako každý študent verím, na osvedčené ťaháky, aj keď by mohli byť prekuknuté…



Poznámky k tomuto příspěvku
žaža (Občasný) - 4.12.2011 > páči sa mi to
Body: 5
Doporučil 
<reagovat 
  Zrušit obrázky    Zrušit větvení  

Přidat vlastní poznámku a hodnocení k příspěvku
Autor má zájem o hlubší kritiku svého příspěvku
<jméno   e-mail>

Kontrolní otázka proti SPAMu: Kolik je šest + deset ? 

  
  Napsat autorovi (Občasný)  
   


Copyright © 1999-2003 WEB2U.cz, Doslovné ani částečně upravené přebírání příspěvků a informací z tohoto serveru není povoleno bez předchozího písemného svolení vydavatele.

Design by Váš WEB

Addictive Zone Orbital Defender Game
free web hit counter