Vibrácia zvláštneho ticha, na frekvencii rána,

so šálkou kávy v ruke, keď máš pocit,

že svet padol ako Napoleon.

Iba zelektrizujúce vločky za oknami,

zasnežené nebo, ktoré sype soľ,

nesú ťa myšlienkami k rovine nehy,

kde nedeľný stôl je  ešte plný  mamy,

keď do tanierov obed kladie.

Vietor si ovinie šál okolo krku.

To jasné imanie.

Bohatstvo, kým máš matku,

a každá zima sa zdá hrejivá,

lebo je tvoja, je navždy mamina.

Ako, keď december ohreje sa pri ohni,

ty roztopíš sneh na spomienky,

na dlane, ktoré znesú vlastnú Atlantídu,

možno viac sĺz, či bolesti.

Cez to všetko je úsmev mamy.

A pravý sneh do hrsti.