|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
O starom vysávači
Autor: rinka (Občasný) - publikováno 11.12.2011 (15:08:30)
|
|  |
O starom vysávači
Za siedmimi horami a siedmi riekami, na siedmom poschodí nášho domu, konkrétne v mojom byte, žije starý vysávač. Tak dlho u mňa býva, že som si ani nevšimla, že zostarol. Zhrubol mu hlas a odišli mu priedušky /nebojte sa, neodišli naozaj, to sa len tak hovorí/. Priedušky stále má, ale má ich akési chytené /ani teraz sa nebojte, nikto mu ich neohmatáva, to sa zasa len tak hovorí/. Keby som pozornejšie počúvala jeho chrapot, stačilo by vysávač odniesť k lekárovi a spieval by ako slávik. Ale ja som si jeho chrapot nevšímala – a to bolo vlastne dobre! Lebo viete, čo robia vysávače vo svojom voľnom čase? Nie vtedy, keď ako otroci hltajú prach z kobercov, ale vtedy, keď ich ľudia zatvoria do skrinky alebo postavia do rohu izby a odídu. Ten môj vraj robí neuveriteľné veci! Súvisia s hudbou... Totiž presne o desiatej dopoludnia hrávajú v rádiu džezové melódie. Susedka pod nami si ich púšťa tak nahlas, že ich v mojom byte počuť úplne zreteľne. A čo má spoločné môj starý vysávač s hluchou susedkou? To vám hneď vyrozprávam...
Príbeh môjho starého vysávača som sa dozvedela nedávno, keď ma zastavil môj horný sused:
– Dobrý deň! Mám k vám prosbu.
– Dobrý.
– Mohli by ste mi, prosím, požičať vaše džezové cédéčko?
– Prosím?
– Od Armstronga.
– Prosím?
– Prepáčte. Tak kazetu. Alebo platňu. Alebo magnetofónovú pásku... – uprene sa na mňa díval svojím psím pohľadom.
– Ja... to je asi omyl. Ja nemám od Armstronga ani džezové cédéčko, ani kazety, ani platne, ani magnetofónové pásky.
– Vy si zo mňa strieľate, však? – usmial sa sused a ďalej sa na mňa pozeral svojím psím pohľadom.
– Naozaj nemám doma žiaden džez. Ale požičiam vám klasiku.
– Ja nechcem klasiku! Chcem ten džez, ktorý si doobeda púšťate.
– Asi sa mýlite, ja si doobeda nič nepúšťam. Ja som doobeda v práci.
– Tak si to teda podľa vás vymýšľam? – rozhodil sused rukami a jeho oči už vôbec neboli psie.
– To som nepovedala... – pokrútila som hlavou a rýchlo som vošla do bytu. Čo ak sa sused zbláznil? Čo ak budem musieť volať pohotovosť?
Ako som tak sedela a rozmýšľala o hudbe, ktorá vraj vychádza z môjho bytu každé dopoludnie, ktosi netrpezlivo začal búchať na dvere. Opatrne som sa priblížila k hľadáčiku na dverách a vidím: sused! Máva čímsi v ruke a ťuká si po čele. Otvoriť? Neotvoriť?
Napokon som otvorila. Sused mi podáva svoj mobil:
– Tak si to teda vypočujte!
Z mobilu sa ozvala akási džezová hudba a do tej hudby zrazu Armstrongov chraplák, že život je krásny. Bolo to fantastické.
– Už mi veríte?
– No... ale ako to môže byť z môjho bytu? Ja predsa nie som doma!
Napokon sme sa so susedom dohodli, že na druhý deň nepôjdem do roboty, ale budem čakať u neho na hudobný koncert z môjho bytu. Čo si myslíte? Kto z nás klamal? Nikto! Z môjho bytu sa naozaj ozýval džez! Pozreli sme sa so susedom na seba a opatrne ako dvaja zlodeji sa prikrádame k dverám môjho bytu. Odomykám, ticho našľapujem na špičky, hudba znie ako na koncerte. Otvorím dvere do obývačky – a tam uprostred izby stojí môj starý vysávač, zvíja sa ako na pódiu, raz chripí, raz napodobňuje trúbku a zasa chripí! Oči má zatvorené, krúti krkom, sem-tam si odkašle a ďalej chrapčí ako pravý Armstrong.
Keby ste videli jeho vydesený pohľad! Ešte vydesenejší ako pohľad suseda. Ten vybehol z dverí ako namydlený blesk.
– Vieš mi vysvetliť, čo stváraš? – hovorím vysávaču.
– Čo! Čo! Bolo mi smutno. Každý deň v byte pod nami hrajú v rádiu džez. Tak som sa pridal. To sa nesmie?
– Nuž ale ty si vysávač!
– Ale veď mám na to vytrénovaný hrubý hlas...
– Máš pravdu, za dvadsať rokov ti poriadne zhrubol. Musím ťa odniesť do opravy.
– Len to nie, preboha! Sľubujem, že vysávať budem ticho ako muška.
Zrazu sa mi toho môjho vysávača uľútostilo. Ani neviem, čo sa to so mnou stalo, ale hovorím mu:
– Tak dobre. A ja, aby ti nebolo smutno, budem spievať s tebou!
Odvtedy si každú sobotu spievame tie najdžezovejšie melódie na svete. Niekedy sa k nám pridá aj sused.
|
|
|
