Nielen rana sú chladné... Bolo obyčajné všedné ráno,stala som na zástavke po dvanásťhodinovej smene a prešľapovala vo vlastnom trápení . Tramvaj asi mešká pomyslela som si,lebo mne sa zdalo ,že stojím už večnosť.Mal by premávať v sedem minútových intervaloch. V opačnom smere stojí mladá žena,cez plece má prehodenú kabelu na dlhom remeni.Žena v náruči drží malého mopslika ,oblečeného v ružovej bundičke,stále sa mu prihovára ... Za remeň kabely sa drží dieťa,čiapka,len tak na pol ucha,nos osvetlený ,,sviečkou" Stojím pozerám,vlastne už všetci pozeráme,nemalo by to byť naopak? V náruči dieťa ku ktorému by sa túlila matka,prihovárala by sa mu ,opravila čiapočku ,utrela noštek. Ten mopslík by to zvládol aj sám,bez jej kecov. Tá mlada žena...nemôžem napísať v tej chvíli matka...uputávala pozornosť na svojho mopslíka,ale všetci sme sa pozerali na jej dieťa s holým uškom a osvetleným noštekom. Tramvaj zarinčal predomnou nastúpila som a hneď sa mi prepol príbeh s môjho detstva,keď mama niesla ma v náruči a ja cez jej plece sledovala som našeho Punťa....
|