|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Manžel doniesol Dobšinského rozprávky.
Zopár najkratších stačil mi dočítať, ale častejšie som odmietla pokračovať.
Sú plné krutosti a bezmoci. O neriešitelnosti, keď zdroje k životu sú také nedostatkové.
Zároveň sú krásne.
A neriešitelné sa v nich (zázračne) rieši
(asi zmierením).
Chápu sa srdcom.
Jeden príbeh sa mi vracia.
Asi takto:
Boli dvaja bratia. Dospeli. Otcov majetok stačil len pre jedného, založiť si rodinu. Druhý mal odísť, čo bol rozsudok smrti. Rátam, že nárok bol na strane staršieho. Nechceli sa zmieriť. Našli ženu, ktorá bola ochotná byť ženou ich obidvoch.
Riešenie.
Pýtali otcovo požehnanie.
Povedal: Lahnite si do postele aj so ženou, každý na jednu stranu. Ja vás rozhodnem. Zavrite oči a modlite sa.
A zapichol šablu doprostriedku postele. Nehovorí sa, že ju prebodol.
Toto je riešenie. Koniec rozprávky. A žili šťastne dokial nepomreli.
Bolo by krutšie, keby ich nazvali neznabohmi a ukameňovali najmenej všetkých troch.
Bezmožné prekročenie pravidiel, na ktore oni sami si netrúfnu.
Keby som mala silu, založila by som charitu, ktorá by ponúkala peniaze ženám, čo by porodili deti do nedostatočných podmienok za to, že si nechajú pichať antikoncepciu.
|
|
|
