I.

v tomto uvažujem o minulom

spolieham sa na to že trvá

z mojej pamäti sa vybavuje

príčinu nehľadám

nedopátral by som sa

je to proste tak

náznak stvoriteľa sa mi javí

ako nedostatok prirodzenosti

v osvietení

keby som za sebou pozametal

nenašlo by sa nič

čo by predznamenalo budúcnosť

viac si sľubujem

a automaticky sa teším

že pre mňa nezostane nič

hoci je to pre teba všetko

II.

je to možno trúfalosť

povedať že som

veď si nemyslím nič

o kĺzaní oblakov

pavučinke v pravom hornom rohu

to iba vnímam

čas ktorý tu trvám na svojom

pobyte medzi čížikmi

lebo len to je spievať

rovnako ako vyskytovať sa

niekde úplne inde

takto je stvorenie osláviteľné

pokým až príliš nebolí

uzlina v krku

bledulinké vytriezvenie

z tohto sna

III.

vždy prichádzaš po štyroch

je to príjemné zistiť

že nemáš o koliesko viac

ani menej sa nepotácaš

medzi zdaním

lebo sa nebadane istíš

možno aj mňa uisťuješ

že poznanie nie je súhrn

vedomosti odmietaš

jediné čo viem že si

nie že sa vyskytneš i neskôr

lebo voz ťahá záprah

ten verš je dôležitý

iba pre pohoniča

a ja si jednoducho cestujem

už iba k tebe

IV.

zbadal som sa až na okraji

vystupoval som z vlaku ktorý ťahám

len preto že som na ťahu

tak už príď

pohlaď moje plavé detské vlasy

pokým sa nezmením

ako sa mení

bleskurýchla krajina za oknami

počasie v horách

ešte som tu

spoznávam rodný dom

hoci som sa tu nenarodil

si tá

ktorú si prirovnávam k telu

len aby spriesvitnelo

nebo nado mnou