I.
v tomto uvažujem o minulom
spolieham sa na to že trvá
z mojej pamäti sa vybavuje
príčinu nehľadám
nedopátral by som sa
je to proste tak
náznak stvoriteľa sa mi javí
ako nedostatok prirodzenosti
v osvietení
keby som za sebou pozametal
nenašlo by sa nič
čo by predznamenalo budúcnosť
viac si sľubujem
a automaticky sa teším
že pre mňa nezostane nič
hoci je to pre teba všetko
II.
je to možno trúfalosť
povedať že som
veď si nemyslím nič
o kĺzaní oblakov
pavučinke v pravom hornom rohu
to iba vnímam
čas ktorý tu trvám na svojom
pobyte medzi čížikmi
lebo len to je spievať
rovnako ako vyskytovať sa
niekde úplne inde
takto je stvorenie osláviteľné
pokým až príliš nebolí
uzlina v krku
bledulinké vytriezvenie
z tohto sna
III.
vždy prichádzaš po štyroch
je to príjemné zistiť
že nemáš o koliesko viac
ani menej sa nepotácaš
medzi zdaním
lebo sa nebadane istíš
možno aj mňa uisťuješ
že poznanie nie je súhrn
vedomosti odmietaš
jediné čo viem že si
nie že sa vyskytneš i neskôr
lebo voz ťahá záprah
ten verš je dôležitý
iba pre pohoniča
a ja si jednoducho cestujem
už iba k tebe
IV.
zbadal som sa až na okraji
vystupoval som z vlaku ktorý ťahám
len preto že som na ťahu
tak už príď
pohlaď moje plavé detské vlasy
pokým sa nezmením
ako sa mení
bleskurýchla krajina za oknami
počasie v horách
ešte som tu
spoznávam rodný dom
hoci som sa tu nenarodil
si tá
ktorú si prirovnávam k telu
len aby spriesvitnelo
nebo nado mnou
|