Nedeľa. Zhorela ako kôra.

Nad hlavou stopy popola.

Ľudia z krhly vyrovnávajú dlhy.

Z terasy dobiedzajú hlasy - osy

sadajúce na pohár od kofoly.

Sedím na brehu Váhu.

Sledujem páry sú mladý a

majú väčšiu odvahu. Ako ja.

V tomto čase sa ženy podobajú na lampu.

Ale musel by si čakať - než sa dostaneš k rozžeravenému vláknu.

Ja už nemám čas.

Čakať.

Len ty mi pripomínaš trúbku.

Tvoje pery a moje smerujúce k náhubku.

Vytvorme spoločný tón.

Prvý je vždy - falošný.

Ďaľšie sú čoraz lepšie.

Nechcem hrať iba sólo.

Ale neviem povedať to vznešené slovo.

Priamo.