Ja vchádzam do nej ako do záhrady.
S úctou si z nej trhám sladké ovocie.
V extáze bytia, koreňoch záhady
vody a ohňa, čo v nej kypí, vrie.
Cítim ako zreje v mojom tele
v horúčave dychu, očí, pohybe.
Poslepiačky hľadám žriedlo žitia vrelé
v priepasti duše jej, lona záhybe.
Po prstoch mi steká ako šťava
prezretého hrozna, ako opojný mušt.
Ako zem s kyprou brázdou sa mi dáva.
V ústrety mi ide s páľou svojich úst.
Vo vrchole zrenia vytryskne z nej láva.
Praská zeme obruč v hviezdnej krútňave.
Otvára sa studňa, ktorá život dáva
v prameni zrodenia, očistca páľave.
Mohutniem, silniem ako dravý prúd,
ktorý sa náhli do prítoku vhrúžiť.
Stratiť sa v ňom navždy, v ňom sa zabudnúť
a ako vír priepastný v sebe samom krúžiť.
Ja vchádzam do nej ako do záhradky.
V pokľaku z nej trhám zrelé ovocie.
Sajem ako včela nektár tela sladký
za ktorým ma smädí, bez skončenia cnie.
Bez skončenia sa cnie.
Anna Vodičková
|
