|
| Ve VAŠEM prostoru redakce Totemu nezodpovídá za obsah jednotlivých příspěvků. |
 |
|  |
Stratená horáreň
časť tretia - detstvo
Aby ste aspoň z časti pochopili moje úvahy, spôsoby chovania sa, schopnosť rozhodnúť sa a silu riešiť zložité a najmä fátalne okolnosti, musím aspoň trošku priblížiť svoje detstvo. ( Kedže razím názor, že človeka ovplyvňuje hlavne prostredie v ktorom vyrastá, ľudia ktorý ho formujú a dávajú mu svoje názory, pohľad na život - toto všetko sa skĺby do hromady a z týchto všetkých podnetov stane sa - človek, v tom lepšom prípade, v tom horšom sociopat s prudkými a chladnými rozumovými pochodmi, ktorý je pokiaľ je jeho potenciál veľký schopný vraždiť s chladnou hlavou a pritom s presvedčením a to presvedčenie je musím povedať pravdivé - nikdy nebude odhalený.) Ako vravím môj prvý starký z otcovej strany bol horár, druhý z matkinej bol jednoduchý sedliak( o tom si povieme v ďalšej časti pretože aj jeho prínos do mojej povahy je veľký a neotrasiteľný) no teraz sa zameriame na starkého - horára. Bol to čistý Darwinista jeho hlavnou pravdou nebol Boh nič také nikdy neexistovalo jeho mantra bola evolúcia. Je správne a pre rozvoj ľudstva nepostrádateľné, aby slabý článok vyhynul a nahradil ho silný a následne silný aby sa páril s rovnako silným a ich potomok bol vďaka genéze ktorú zdedil opäť o dielik na stupnici evolúcie vyššie. Z jeho pohľadu držať pri živote chorých, starých, slabých je v konečnom dôsledku krok vzad a nemá logický základ. (Ako príklad spomeniem tento zážitok, ktorý celú strofu do ktorej som sa oprel vystihuje- raz pri potulkách horou narazili sme na maličké sŕňatko, ktoré sa skrývalo v húštine. Skrývalo sa už zrejme dlho lebo bolo počuť ako volá matku v žargóne poľovníkov - plakalo- , starký ako to už býva zvykom u tvrdých Darwinistov na túto skutočnosť nedbal a pokračoval v ceste pričom iba podotkol že vlci roztrhali jeho matku a ten istý osud v tom lepšom prípade čaká aj jej potomka. Vtedy som povedal: ,,Starký, my mu musíme predsa pomôcť" - rozbehol som sa smerom k plaču. Našiel som ho učupené trasúce sa a skrútené v klbku. Možno chcelo ujsť ale nevládalo určite bolo hladné a ticho pozeralo na mňa svojimi velikými sklenými očami pričom strihalo ušami. Bolo krásne jemne fľakaté a neskutočne vystrašené až tak že zabudlo aj plakať. Po chvíli dorazil môj starký, ktorý išiel iba za mnou a dôvod môjho putovania ho vôbec nezaujímal. ,,Starký pomôžeme mu však" povedal som a uprel som svoje oči na jeho mohutnú postavu v klobúku ktorú lemovala dvojhlavňová puška. ,,Nemôžeme" bola jeho odpoveď ,, Príroda si s ním poradí". ,,A poď už nemáme toľko času aby sme ho mrhali plakaním už teraz pri zdochline" otočil sa a odchádzal ešte zakričal: ,,Ak mu chceš skutočne pomôcť zabi ho a hodil mi svoj poľovnícky nôž pred nohy do čerstvého snehu, dopadol úplne ticho a okolo neho sa rozfúkol sneh. Mrzlo. A ja si spomínam ako mi zrazu teplá tekutina doslova obarila ruky a nastalo ticho. Ešte vzlykajúc som dlho nasledoval starkého bez slova v hlave si stále neuvedomujúc čo sa vlastne stalo...
Občas som so starkým navšťevoval schôdzu horárov v starej škole kde sa už roky nevyučovalo, napriek tomu tam visela tabuľa ako memento dávnych čias. Všetci tí starý fuzatí robustný chlapi ma tľapkali po pleciach a pýtali sa ma: Ty si vnuk starého L. Máš čistý pôvod a to sa už nevidí. Bude s teba čosi." tárali hlúposti až do kým ich starký nezahriakol aby neboli ako staré ženy na trhu a venovali sa práci. Sedel som tam popíjal malinovú malinovku a počúval ich starosti a aj ponosy na vedenie. Sem tam niekto spomenul bláznivého Lacka. Aj som sa na menovaného horára pýtal starkého, jeho odpoveď bola vždy strohá, uhybačná a na pojem blaznivý iba podotkol:,, Možno je to opačne, my sme blázni a on jediný z nás normálny. Vtedy som sa opýtal aj čo znamená ,,čistý pôvod ktorým ma horári vtedy a občas aj neskôr častovali. To mi vysvetlil veľmi zanietene bol to fakt, že môj otec aj matka pochádzali z jednej obce aj ich otec a matka pochádzali z jednej obce ako vtedy podotkol starký keď skúmal rodokmeň všetci moji predkovia ku ktorým sa dopátral boli z tej istej obce. Pričom podotkol: ,,Je nás už málo, pomaly vyhynieme" a ja som pohotovo dodal ,,To je evolúcia" na čo sa sucho zasmial a pokračoval v písaní správy o stave revíru.
Kto bol Lacko som vtedy nevedel, kde mal horáreň som taktiež nevedel, tak isto ako som nevedel kde a ako skonal môj starký - horár. Nevedel som to až do toho dňa pre ktorý som sa rozhodol napísať tento text...
|
|
|
