V prastarej záhrade ružičká červená,
v trní a bodliači nežným hláskom stená.
Vyrástla do krásy v okolí buriny,
neskoro zistila, že oní sú iní.
Teraz jej lupienky šípový ker ničí,
a ona v bolesti do poľa kričí.
Ostatná burina pevne jej hruď zvierá,
márne sa ružička pred háveďou vzpiera.
Krásna a slobodná túžila byť,
v prastarej záhrade zostáva hniť.
Po nociach, keď kery ustanú,
jej oči v plamení sĺz planú.
V pohľade na mesiac o pomoc ho prosí,
obloha hvieznatá jej lístie orosí.
Chladivá voda rany jej utíši,
mesiačik úsmevom dušu jej poteší.
V klamlivej radosti nad ránom zaspáva,
mesiačik v tichosti za zore odpláva.
Ráno ju burina mláti jak bezhlavá,
ružička nevládze. Zaspala, nevstáva.
V prastarej záhrade už ruží niet,
už tam viac nerastie prekrásny kvet.
Okolo záhradník nadránom šiel,
stačilo tak málo. Aby ju chcel.