Pohľad uprený - nikam.

Opäť raz unikám.

Nič mi nehovoria zvuky, svetlá....

až kým ma ruka teplá

nevrátila z výšok dolu.

Oči zachytili jeden bod

a prišlo im to celkom vhod.

že môžu ten oka-mih

do pamäte mojej vryť.

Mám ja ale peknú smolu!

Vánok mi taktiež správu nesie

a počuť aj koniec piesne,

čo ona s láskou pela,

kým celkom nezomrela.

Ach Bože, kde si?

Guča v hrdle - výkrik von sa škriabe:

,,Zobuďte ju! Nieeee! Vzkrieste ju, abbé!"

Hmla oko modré pokryla

a viečka schovali zbytok.

Viem, duše sa vždy niekam uchýlia

a pozerajú na nás z výšok.

Nebo! Ó belostné nebo!

Nádej i útecha naša!

Viem, áno, viem to,

aj ona sa tam niekde vznáša.

ONA - aké neosobné - osobné.

ÁNO - povedala vždy každej osobe.

NO A? - veď srdce v dlaniach ponúkala.

ÁNO - ONA! ................NO A?