Obecenstvo chce krv

     „Obecenstvo chce krv!“ Pribehol za režisérom, stojacim v zákulisí, jeho asistnent. „Ľuďom sa nepáči ten klasický koniec. Chcú niečo iné. Chcú vidieť akčnejší, drastickejší koniec.“

„Čo mi to vravíš? Snáď mi nechceš povedať, že mám zmeniť klasiku. A práve teraz pred záverečnou scénou. Už roky režírujem túto hru a mám s ňou veľký úspech. Vieš, je ťažké zrežírovať klasiku, ktorá je notoricky známa a byť s ňou úspešný. Ty chceš, aby som zmenil jednu z najuznávanejších hier histórie?“ Povedal režisér trochu prekvapene.

„Nie ja. Ja si vážim klasiku a nič by som nemenil, ale sám viete, pán režisér, že v poslednom čase na toto predstavenie chodí čoraz menej ľudí. Chcú vidieť niečo nové. A my im to musíme dať, lebo pôjdu inde a my nebudeme mať publikum.“ Ospravedlňoval sa bojazlivo  asistent.

„Ale ja to predsa nemôžem len tak zmeniť a uraziť tým tvorcu takého obrovského diela. Robím to už tridsať rokov a nikdy som niečo také nevykonal. Bolo by to pošliapanie jeho hrobu. To jednoducho nemôžem urobiť. A vôbec, ako a čo by som mal zmeniť, aby bolo obecenstvo spokojné? Nemôžem zničiť niečo, čo som tak dlho budoval. Sme akurát pred poslednou scénou.“ Gestikuloval režisér zmätene.

„Veď práve. Teraz pred poslednou scénou ešte máme šancu niečo zmeniť. Počas nej to už asi nepôjde.“

„Za toľko rokov som nič podobné nezažil. Vždy sme mali na predstavení plno, ľudia vstávali a tlieskali, kritici písali ódy a diváci sa vždy radi vracali. A teraz mám niečo meniť? Kam sa to ženieme? Ľudia už neobdivujú klasiku, chú násilie, vraždy, vulgaritu, krv. To už nikto neuznáva umenie? Je to náš údel, takto skončiť? Musíme zohaviť umenie, aby sme sa zapáčili ľuďom. Ale asi je to tou dobou. Ľudia sú chladní, bezcitní, nie krása, ale hrubosť a odpornosť teraz vládne svetu.“ Dokončil režisér svoj pochmúrny a nahnevaný monológ.

Z hľadiska bolo počuť hlasité mrmlanie, nesúhlasné pokriky a ironické poznámky. Diváci zrejme naozaj chceli niečo iné.

„Počujete to, pán režisér, musíme niečo urobiť, musíme niečo zmeniť. Kritici nás roztrhajú, keď odídu diváci z predstavenia a nebude ich zaujímať, či bolo dobré, alebo zlé.“ Naliehal asistent.

„No dobre, tak s tým niečo urob. Neviem čo, ale niečo s tým urob, ak to teda naozaj takto chceš.“ Povedal rezignovane režisér.

„Vy ste predsa režisér, vy máte hlavné slovo, ako poviete, tak bude.“

„Rob čo chceš. Ale ja sa na to pozerať nemôžem.“ Mávol režisér rukou a stratil sa niekde v útrobách divadla na konci tmavej chodby.

     Keď sa začala scéna so šermom, ľudia boli napätí a nedočkaví. Dvaja hlavní aktéri tejto scény po chvíli bezduchého šermovania odhodili svoje rapiere a chytili do rúk mačety. Teraz boli obidvaja v strehu a čakali, kto začne prvý.

     Vtom sa Laertes zahnal svojou mačetou a sekol Hamleta do ľavej ruky tak, že mu odletel kus mäsa. V hľadisku sa ozval hlasný údiv. Nato Hamlet silno zaťal Laertovi do brucha, až sa ten prehol a na pódium začala silným prúdom vytekať krv. Na pomoc Laertovi sa postavil kráľ Klaudius a dlhým nožom bodol Hamleta do krku tak, že trafil tepnu. Keď krv začala striekať do hľadiska, Hamlet ešte v poslednej chvíli života zasekol mačetu Klaudiovi do tváre tak silno, že mu tam zostala. Hamlet zaliaty krvou ležal bez pohybu s otvorenými mŕtvymi očami a Laertes v smrťeľnej agónii kľačal na kolenách a držal si brucho. Čím ďalej hlučnejšie obecenstvo začalo vstávať zo sedadiel. Kráľ Klaudius sa bezmocne motal po pódiu, vydával neidentifikovateľné zvuky, keď sa nečakane objavil Horacio, chytil Klaudiov nôž, ktorý sa po smrteľnom útoku na Hamletov krk nečinne povaľoval na doskách, ktoré znamenajú svet. Zabodol ho rovno do rozkroku svojho pôvodného vlastníka a ten sa začal zvíjať na zemi a jeho zvuky nabrali na neskutočných výškach. Nato vstala zo svojho trónu, dovtedy sa iba prizerajúca, kráľovná a chcela schytiť mačetu umierajúceho Laerta, ale to už mal Horácio v ruke sekáč na mäso a odsekol jej pravú ruku, ktorú hodil do hľadiska.

     Ľudia vstávali a jasali, tí čo boli vpredu postriekaní krvou obdivovaných hercov boli vo vytržení, dvíhali ruky nad hlavu a prijímali s radosťou nádherný krvavý kúpeľ. Obecenstvo kričalo na slávu jedinečného predstavenia, dokonca aj tí, ktorí by to inak nazvali nechutným masakrom, prídávali sa ku davovej psychóze.

A všetci spolu skandovali: „Nech žije Shakespeare!“