Ráno sa ponáhľam z postele.

Skoro sa potknem.

Dúfam, že slnko zastihnem.

Aby mi zaželalo krásny deň.

Hneď mizne do diaľky cez hmlu.

Len pouličné lampy - svetlom.

Všetko zaženú.

Mám chuť žiť mimo ľudí na samote.

V hlave však už mám čip.

Všade byrokratické oplotenie.

Chcem ujsť nakoniec Ľubochianskej doliny.

Zastať pri hornom tajchu.

Pomedzi plač, odriekať modlidby.

Zhodiť z pliec každú ťarchu.

Keď počujem ako šumí hora.

Čoraz viac mi nechutí táto doba.

Chcem ujsť všetkým signálom, satelitom, čipom.

Byť, len obyčajným človekom.

Na konci sveta.

Ku slnku aké je krásne

básne odriekať.

Každý mi hovorí to už nie je pre mňa.

Musíš dožiť tu v tomto systéme skurvenom

pre ktorý sedí jediný správny výraz - debna.

 

Svoje slnko si vytesaj z kremeňa.