Ľudia sa pohybujú ako vločky. Záleží len na tom

z ktorej strany zafúka silnejší vietor - tomu sa poddajú.

Na tvárach majú presné štruktúry, ktoré sa menia

podľa nálady a stupňa teploty - ovplivnenú rokmi.

Je tu mierne podnebie. Na zimu si už ani nespomínam.

Lyže mám stále v kúte - nerád lyžujem a nechápem

ľudí ktorých to baví - možno len preto lebo ma otec

nútil lyžovať hoci som mu stále vravel: ,,Mňa to nebaví."

Ľudia sa pohybujú ako vagóny v agónii. Na poslednej stanici.

Kde by ich mal chlap prisť vyložiť - je obednajšia prestávka.

Pod kolesá súpravy si sami vložia kliny sami sa zabezpečia

proti posunu - zvedča ku štastiu.

Ľudia sa pohybujú ako guličky a snažia sa dostať do jamky

ktorú vykopal - hrobár.

Ľudia sú vločky na vagóne smerujúce do tunelu. A celkom

absolútne celkom beznádejne cítia ,,lásku,, k svojmu zničenému telu.

Takí sú ľudia a podľa ich meradiel som človek i ja.

Len z tým rozdielom, že mne narástli krídla.

Som Včela medonosná.