Potom, keď navždy spočiniem,
potom, keď povie sa- žila, bola,
keď privinie ma k sebe zem,
keď ľahnem mŕtva do popola
vekov, času, nicotnosti,
keď nezačujem hymny, žitia spev,
keď práchnivieť mi začnú kosti
a život umkne mimo zemských sfér,
keď schváti ma večnosti šumenie, 
tiché ako biele zimné sneženie,
potom mi zasaďte na môj hrob strom.
Výkričník! 
Memento!
Žila som.

Ja sa opriem o Život v dreni toho stromu.
Na jeho počesť vyspievam ódu,
o jeho kráse budem budem spievať, ševeliť.

V šepote lístia budem ďalej žiť.
A život velebiť

                                    Anna Vodičková