|
Spoveď malého Jonnyho
Dnes ráno,
kedže som dosť mladý a bláznivý,
požičal som si strojnú pušku, ktorú má otec
schovanú od vojny, vyšiel som von
a znížil stavy malých nepriateľov.
Odvtedy som sa domov nevrátil.
Dnes ráno
húfy policajtov so stopovacími psami
blúdia po meste
s mojim popisom vrytým
do pamäti a pýtajú sa:
,,Nevideli ste ho?
Je osemročný,
má rád Budkáčika a Dubkáčika
a Smelého zajka,
nevideli ste ho niekde?"
Dnes ráno
sám na cudzom ihrisku
sedím si a mrmlem to bola chyba, to bola chyba,
znova a znova
vymýšľam nejaký nový ťah
ale všetko je už v ťahu.
Stopovací psi ma vyňuchajú-
Majú moje lízanky.
Bláznivý vynález malého Jonnyho
Jedného dňa
keď sa hral so starým haraburdím v podkroví
vynašiel malý Jonny náhodou atómovú bombu
a kedže nevedel čo s ňou
zahrabal ju v prednej záhradke
Nasledujúce ráno
za ovseného páperia a východu slnka
zbadal ju ako vlhne medzi kapustami
a tak ju vybral
a vzal do mesta
kde voňala tulipánmi
a žiaľ nebola súca na jedenie
Ale čo s ňou robiť vzdychal kam ju skryť?
Bojím sa že príde čochvíľa nejaký snaživý policajt
a zadrží ma. Urobil by som vyhlásenie. Povedzme
že som za novú bombu modrú bombu protivojnovú bombu
bombu ktorá by mohla vybuchnúť v spálňach kde moji priatelia spia
A ani by nimi nepohla ani by ich nezobudila
len by im zarazila plač
bomba ktorá by skákala po ihrisku
a rozptýlila sa nad kvetmi
ktorá ba rozsvietila vesmír na celé roky a zoslala
spŕšky radostí
Ale on by si to nevšímal
vytiahol by zápisník a poznamenal by si
toto dieťa je šialené...
toto dieťa je bomba...
Uprostred môr minulej noci sa bomba stala priehľadnou
a moji atómoví priatelia v nej kráčali nahí
okrem niekoľkých vhodne umiestnených listov
ktoré sa bez prestania rozkladali
Vyzerám značne starší sliedim po zastrčených mestách
a hľadám miesto kde by som nechal svoju bombu lenže vždy ma odoženú
bezvýznamní politici vraj je to nástroj zastrašovania.
Pravdaže odpoviem!
Zastraší kvety a vtáky i slnečné svetlo
takže sa nezjavia
a jedného dňa za východu slnka keď vstanem a zažiarim
vyzriem von aby som mal istotu že môj vynález
nerozkvitol
nič neuvidím cez roztavené okná
Posledný list malého Jonnyho
Mama,
dnes večer doma nebudem,
netráp sa a nenechávaj ma hneď hľadať.
Nedávaj vypustiť kanály, aby našli moje telo,
rozhodol som sa zostať živý, neprehľadávaj
lesy, či sa v nich neskrývam, to ani nápad,
iba som skrátka išiel získať už svoju tvár.
Nezbaľ mi kufor pred dvere,
zlikvidoval som prístav bezpečnosti.
A moju fotku neukazuj v spoločnosti
teraz sa pohybujem v maske muža
cítim sa prostý vo svojej záhadnosti.
Myslím, že mi to celkom sedí,
zahodil som svoje krátke nohavice
a obliekol som si dlhé a
teraz odchádzam do mesta, teda
netráp sa a nenechávaj ma hneď hľadať.
Prenajal som si izbu bez záclon
pozerám z okna, premáha ma chlad
tvoj hlas má smutný, čudne starý tón
v rádiu, keď ma chceš späť prilákať...
Zver
Čosi, čo tam predtým nebolo
vstúpilo zrkadlom
do mojej izby.
Nie je to taký jednoduchý tvor
ako som si myslel najprv-
odkiaľsi priniesol zmar
len ruší tak ticho ako aj predmety
a ja teraz ponechaný na seba
splietam zložité príčiny jeho príchodu.
Rozpadávajú sa. Teraz, v januári, keď
svetlo zamrzlo na okne, počujem za ním
milión zhrozených vtákov, už aj tam vonku
je koniec idyly- rozdrvil
aj hviezdy ten tvor
čo napokon je u mňa
doma
Teraz budeme alebo spať, ticho ležať,
alebo sa zase oblečieme
Večer a slnko zohrievajú vtáka
v jej pootvorených dlaniach.
Za tichom izby iné hlasy a zvuky.
Láska moja, svet je vzdialená planéta
... a ty sa tu sklánaš nahá,
vietor z pootvoreného okna ti zahaľuje prsia,
tvoje padajúce vlasy ma pokrývajú.
Vták v tvojich pootvorených dlaniach vzlieta.
Nech sú naše dotyky bez hraníc-
nepatríme k rase bledých detí
ktorých telá len ťažko precitajú
ani medzi panny stále zahĺbené do svojho smútku,
len prebúdzame sa v cudzích posteliach spojení a dokonalí.
Stále sú po izbe rozhádzané šaty
ktoré sme mali kým sme sa stretli.
Večer a slnko prešlo izbou.
Teraz budeme spať, ticho ležať, alebo sa zase oblečieme.
Je to vždy tá istá predstava
Je to vždy tá istá predstava-
ty, ako vystupuješ nahá z jesenných riek,
z tvojho tela, pokrytého dažďom, stúpa para,
modré a sivé kvapky z teba padajú,
keď hovoríš,
listy klesajú a rozsýpajú sa.
je to vždy predstava tvojich pŕs
plných prudkosti morských tráv,
ktoré sa zachvejú pri dotyku- ryby
sa pária pod tebou, telo máš sivé, tieň
ho nasleduje,
oboje sa bláznivej verejnosti zo vzdialených promenád
zdá prízrakom.
Tá istá predstava,
len teraz jazero obklopené papradím
a sotva viditeľné cez mrholenie
tisíc milencov ťa nasleduje nahých
a nezanechá stopy v kútoch brieždenia.
Pochybnosť ťa nezničí
Pochybnosť ťa nezničí
ani klipkajúce oči nestratia tvoju podobu
keď svetlo v sietnici slabne
čo svitá vo mne to ťa osvetlí.
Na verejnosti sa môžeme uzavrieť do tmy
naše zrazu nájdené ústa nás odhovárajú od snov
ale my ako takí sme nebojácne tvory
naše svetlo kleslo prihlboko než aby mohlo komukoľvek slúžiť
putujeme voľní a dokonalí bez pohybu
láskou po tvrdých kobercoch
kde dvojice krúžia okolo miestnosti
a nájdu sa nakoniec v jej strede.
Naša láska stúpa ako veľryba zo svojho najbližšieho mora.
Ponúkam tento a mnoho iných obrazov
od spoločenských miestností po oceány
jedinú hviezdu a všetky jej odlesky-
nakoniec v sebe zahŕňame všetko
a nič nám nevie uniknúť.
Pod mojou rukou tvoje tvrdnúce prsia súhlasia
že zaspievajú o svojej podstate
potom z miest bez mena prichádza náš počiatok a chveje sa.
Necítime vtedy nič oddelene
preniesli sme sa navzájom do svetla
a tepla ktoré zalieva.
Ľadová dievčina
Nie zo snehu či z mrznúceho dažďa
či z niektorého daru prírody
urobil som si ľadovú dievčinu
bol to len samotársky nápad
ktorý mi chodil po rozume
až som si ju stvoril a obľúbil.
A keď ma teraz vodí sebaistý
po lokáloch a privátoch
a zastaví aby si ju obzrel
nevidí nič jasne. Iba
tých čo ju obklopujú
vidí akí sú.
Že je taká obyčajná
ako všetko čoho som sa kedy dotkol
mi nesvitne-
ani fakt že si vyžaduje
odo mňa len jednoduchý pohľad.
Už si ju časom zveličím.
Aby som ospravedlnil neprítomnosť
niečoho väčšieho. Na tom však sotva záleží:
aj mimo jej dosahu všetko
sa jej celkom podobá-
splýva s ňou.
Zavčasu večer
Stretol som ju zavčasu večer
autá už išli domov
bol som dvadsaťštyriročný a snivý
hlava plná tieňov ktoré jej jas zrazu škrtol
pod šatami sa jej tlačili prsia
bol včasný večer
a jar iba na niekoľko ulíc vzdialená
v zavretých parkoch sa listy činili
lokály nám nemohli dat nič
zavčasu večer
keď planuli uličné zábradlia
nebolo viac čo robiť iba ak byť spolu
Zavčasu večer sa odplavila do spánku
s hlavou na vankúši
slnko padajúce popri nej
zaplavilo okno
zavčasu večer
pár vtákov ešte spievalo na strechách
ich srdcia by sa zmestili do pohárov na vajíčka
bolo zavčasu večer
obloha machovela
jej šaty ležali na stoličke pri obloku
zavčasu večer ich zo seba striasla
bdelá a snivá
hlava voľná bez tieňov
brucho jej žiarilo
nikdy som netušil v tele toľkú krásu
nikdy som v tele netušil toľko jasu
zavčasu večer sme očarili jeden druhého
keď úrady sa zatvárali
a páry siahali po telefóne
a na všetkých linkách dostávali spojenie
zavčasu večer
nebolo vtedy viac čo robiť
a ani čo lepšie
Obracajúc stránky
Neskoro v noci som sedel obracajúc stránky
ako keby som hľadal riadky kedysi prečítané
ktoré ma prekvapili svojou jednoduchosťou.
Neskoro večer som sedel obracajúc stránky
môj jazyk zhášal drobné svetielka zaslepený
tým čím dúfal že sa stane.
Sedel som obracal stránky ignoroval
hlasy ktoré sa pýtali:
,,Aké odpovede možno nájsť prostým obracaním stránok
neskoro v noci listovaním hľadaním
riadkov ktoré si čítal kedysi?"
Kým budúcnosť hromadila svoje žiale
a veci neurobené sa kopili a množili
sedel som obracajúc stránky
a pomaly som sa učil
ako sa vzdať budúcnosti
už aj tak dosť preplnenej
a pochopil som
že na svete nie je nič komplikované
iba to čo som spravil ja
a že som roky žil
pod starostlivým dohľadom slepých
veriacich že oni ma vidia najlepšie.
Chýbala mi dôvera nie v to čo som
ale v to za čo ma majú iní.
Teraz som rád že som nemal tú dôveru
že som sedel neskoro v noci obracajúc stránky
a hľadal riadky ktoré som čítal kedysi
užasnutý nad ich jednoduchosťou.
Z miesta na miesto
Neponecháš nič a nič na zajtra-
keď ťa zastaví večer
obloha bude v rozvalinách-
keď začuješ neskoré vtáky
spievať unavenými hrdlami,
pomysli, aké je dobré, že
vedia, že prídeš,
a nejdú spať, aby ťa privítali,
teba, ktorý cestuješ z miesta na miesto,
keď neskoré popoludnie
zapadá do lesov, keď
na ničom nejako zvlášť nezáleží.
mačka kôň a slnko
mačka nedôveruje slnku
uhýba mu z cesty
iba tam kde sa slnko a tieň stretajú
tadiaľ kráča ona
kôň miluje slnko
celý deň sa vyhrieva
fŕka
a búcha kopytami
slnku sa páčia kone
ale nenávidí mačky
preto necháva rásť trávu
a rozpaľuje plechové strechy
| 
