- Kristínka. Do piče. Teba som nevidel už asi mesiááác.
A vrazil nonšalante ku mne na dámy. Usmiala som sa.
- Haj. Čo oslavujete?
- Kristínka mojaaa. Jeb na to ti hovorím. – zavrel mi vodu a zobral mokré ruky do tých svojich. – Poď na jedného.
Dušan za triezva skoro nehrešil. Takto som ho tipla na 3/4 litra tvrdého.
Na izbe bolo zopár neznámych chalanov plus dve baby, jedna z nich Dušanova frajerka. Tá druhá sa na mňa vďačne usmiala. Opätovala som.
- To sú externisti – povedal môj únosca a nalial vodku.
- Brzda došla. Na zdravie.- na tejto izbe ma to vlastne ani veľmi neprekvapilo. Študenti nie sú takí bohatí aby si mohli dovoliť kupovať nealkoholické nápoje.
- Tak jo. Na zdravie.
Bol to blbý deň, Angie v Blave, ešte som nič nejedla, Dušan sa pohádal s frajerkou a nápadne ma držal dlhšie ako mal. Bolo to jedno. Lieh príjemne pálil na jazyku. Popraskaných perách. Raz. Dvakrát. Prestala som počítať. A ten chudý, čierny, ktorému som zabudla meno sa okolo mňa stále obšmietal a rozprával čosi veľa o Sakate, olympiáde a podobných kravinách. Tak som teda prikyvovala a snažila sa tváriť, že akože áno. Tváriť sa, že akože áno mi nikdy moc nešlo, čo potvrdil Čaba, keď si k nám prisadol.
- On je člen olympijskeho výboru. – usmial sa. Obzrela som si ho. Veľký chlap. Mierne strnisko. Okrúhla tvár.
- Aha. -
A keďže neviem, čo znamená byť členom olympíjskeho výboru, tak som sa spýtala, že
- Čo to znamená byť členom olympijskeho výboru?
A ten chudý čierny mi opäť hovoril o Sakate a ešte čosi a ja som mu opäť nerozumela, ale ďalej som prikyvovala. A on bol zo mňa šťastný a dlho sa mi zadíval ako králik do tých mojich, kým z neho vyšlo, čosi ako:
- By si sa páčila M.
- Hej? – Odpila som si.
- Hej, on je na také inteligentné baby.
- Tak jo.
Potom mu prišlo zle a utekal na záchod. Čaba chvalabohu ostal a dolieval. Mal hnedé oči. Temné a hrejivé. Naklonila som sa k nemu.
- Kto je to ten M.?
To ho rozosmialo. Dušan si nás nevšímal. Potichu zazeral na frajerku.
Čaba ma oboznámil s vecami, čo mi ušli a že M. vyhral zlatú niekde na majstrovstvách a ešte čosi so slalomom a lyžami. Na takého veľkého chlapa mal tenký, trocha nateplastý hlas. A možno to robil ten maďarský prízvuk. Každopádne mu veľmi pristal. Asi by som mala čosi povedať.
- S tou mojou inteligenciou to teda až také vážne nebude - hrozne sa mi páčilo ako sa usmieval - a čo to znamená, že člen olympijskeho výboru?
Naklonil sa ku mne.
- Nooo tak ti poviem. 60 000 mesačne.
- Hahaha. To mi mohli hneď povedať. A nevieš? Je slobodný?
- Neviem. Ale ja som. A podnikám.
Pohladila som stoličku medzi nami. Pochopil a prisadol si celkom ku mne. Usmiali sme sa na seba ako malé deti.
- V čom to podnikáš?
- Vyrábam fľaše pre Alláha.
- Aha. A vrátili ti už čosi? S nie celkom takým odtieňom ako vrchnosť povolila? Volajú to tuším Alláhová zeleň. Človek to trocha preženie s oxidom meďnatým a sú schopní obratom vrátiť celú dodávku.
Pozrel na mňa trocha udivene. Potom kývol, že nie.
- Konvertoval si.
- Igen, konvertovala. Som teraz mohamedán, ľahšie s nimi takto komunikuje. Ako?
Ako stále. Som inkarnácia Sherlocka.
- Podľa amuletu.
A náhle atmosféra zamrzla a on mal v tvári diaľky a bolo ticho, kým nezačal:
- To mi dal jeden chlap, keď umieral. – som nevedela čo povedať a tak som nehovorila, kým pokračoval – Bol mi ako brat.
- Vojak?
- Igen. Pobrežie slonoviny.
Zamrazilo ma. Spomienky. Hŕby spomienok na jediného muža. Čaba potom opäť rozprával o Alláhovi, Dušan ležal na frajerke a ona mala pohľad voskovej bábiky a len tak pod ním ležala a ani nežmurkala a Dušan plakal a Čaba mi hladil koleno. Všetko tak jednoduché a absurdné, že sa to prestalo zdať skutočné. A Dušan bol prvý, čo to nevydržal a sadol si na ňu, triasol jej plecami, slzy mu tiekli ako hrachy a hovoril ticho a rýchlo. Vyzeral asi tak, ako som sa ja cítila.
- Kurva ako ťa milujem. Povedz, prečo? Do piče. Ja som nikdy nikoho neľúbil ako teba a ty si s ním jebala, do piče.
A ona nič nevravela. A on si na ňu opäť ľahol a všetko ako predtým. Dookola. Bolo mi zle.
- Idem na záchod.
Som povedala a dvihla sa. Chytil ma za ruku.
- Číslo 512.
Pohladila som ho po tvári. Určite vedel, že viac neprídem - napadlo mi ešte pred tým ako som si ľahla oblečená do postele a čakala na strop.
Padal nekonečne pomaly.
|