More

             I.       

Bola streda. Udalosti vyhnali Matúša z Bratislavy, a tak teraz sedel vo vlaku a vracal sa domov. Unavený, ale rád, že vďaka mocným je konečne raz dobre aj jemu. Dnes mu všetko vychádzalo, prečo to nepriznať. Stihol vybaviť obe práce aj školu. Všade si vybavil dovolenku. Len projekt časopisu stále stagnuje. Ešte totiž nie je pevne v jeho rukách.

Bola streda, Matúš sedel v pohodlnom expresnom vlaku, za oknami utekali zasnežené pláne, sem tam sa mihol celkom blízko iný vlak a vystrašil ho. Bola zima a Matúš zimu nemal rád. Nemal ju rád, lebo v zime nesvietilo slnko tak dlho ako v lete. Ale sám nemohol povedať, že tmu nenávidel. Naopak, tmu a prítmie niekedy celkom zištne využíval. Proste nemal rád zimu. Ale vtedy mu to bolo jedno, pretože sa zabával svojou prácou a sedel v teplom expresnom vlaku. Takom tichom, že jeho pohyb mu občas znenazdajky zavieral viečka.

Ešte mal pred sebou polovicu cesty, a rovina sa už pomaličky začínala dvíhať. Ešte pred chvíľou, v dedinách, ktoré vyskakovali v chladnej realite, obdivoval kostoly, lebo kostoly boli najvyššie. Kostoly sa nebáli a vystrkovali svoj jediný roh smerom k nebu. Keď na ne hľadel, uvažoval nad ich nebojácnosťou, nad nebojácnosťou kňazov, duchovných, ale aj obyčajných architektov – stavbárskych majstrov. Len jedna väčšia búrka a kostol na rovine nemal šancu. A také letné búrky Matúš poznal. Letné búrky vedeli všetko zmeniť. Zmenu mal Matúš rád, obdivoval preto búrky, a obdivoval i kostoly, ktoré sa búrkam nebáli postaviť.

Teraz už bol opäť zahĺbený do svojej práce. Všetko bolo v poriadku, len ten časopis. Stále stagnuje. Všetko je podriadené sprostým spoločenským normám. Nielen projekt časopisu. Matúš to vie. On, Matúš, musí niečo urobiť, pretože chce, aby tu niečo po ňom zostalo. Taký časopis, to je výborná myšlienka a zároveň dôkaz jeho existencie pre budúce generácie. Len včera si zvolil tému diplomovky, a to ešte potrvá, kým ju napíše. Ale ako zakladateľ časopisu môže vojsť do dejín už teraz. Ktovie koľko má ešte času pri jeho šialenom životnom tempe. Samozrejme, na časopise si dal a dáva záležať, ale ešte to nemá vo vlastných rukách. Musí hrať správnu hru, musí opanovať hracie pole.

Vonku začínalo snežiť a Matúš sa vracal z Bratislavy domov, za priateľkou, do iného sveta. V Lučenci človek pozná človeka po mene, kým v Bratislave poznáš iba ľudí. Masy ľudí. Dva rôzne svety, dva životy. A navyše, hra. Hra, ktorú musí hrať, aby dosiahol všetko, po čom túži. Matúš, študent, sa už nevedel dočkať konca školy a hry na rodinu s deťmi. Ale situácia sa náhle skomplikovala, keď si uvedomil, že hra na rodinu si vyžaduje zvýšené finančné nároky. Matúš pracoval, v dvoch prácach, čo aj tak zďaleka nestačilo a už v tejto chvíli, v stredu poobede, presne o 16.15, si uvedomoval, že nič nestíha.

Matúš sedel vo vlaku, bol zaťažený svojou prácou, spokojný, že je zaťažený, lebo práca ho bavila, spokojný i preto, že sa vracal z Bratislavy domov, za svojou priateľkou a spokojný i preto, že nemal rád zimu a on sedel v expresnom vyhrievanom vlaku. Matúš vedel, že všetko je len hra a hru treba správne zvoliť. Ale už teraz vedel, že existuje hra, do ktorej už bol vtiahnutý, ale ktorú ešte nevníma. Matúš vedel, že v tejto hre nemôže vyhrať.

Ale tiež vedel, že je súťaživý typ. To vedel z futbalu a zo všetkých športov, v ktorých medziľudské vzťahy nehrali až takú úlohu, a všetko malo jasné, zadefinované pravidlá. Teda hrali. Vo futbale nikdy nebol sám, spoliehal sa rovnako na druhých, tak ako sa druhí spoliehali na neho. Chcel vyhrávať, ale vedel, že osamote nevyhrá. Na všetko sú potrební minimálne dvaja.

V stredu poobede, Matúš cestoval vo vlaku, v čase, keď mocní tohto sveta ovplyvňovali milióny iných a jemu boli ukradnutí. Matúš bol nezávislý, hry mocných ho nezaujímali. Bol egoista. Ale jeho príbeh nie je príbehom, ktorý sa odohráva v stredu a v expresnom vlaku. To všetko bolo len zámienkou na spoznanie Matúša, pretože Matúš nie je obyčajným človekom.

          II.       

Pred dvoma týždňami bol Matúš v Tatrách. Chcel si tam pozrieť plesá, pretože v nich videl symbol všetkého tajomného a krásneho. Niečoho, čo ešte len čakalo na svojho potápača. Išiel tam s Magdalénou, ktorá to vlastne celé vybavila. Ako učiteľka na gymnáziu využila možnosť a zobrala na lyžiarsky so sebou i svojho priateľa. Z plies však nebolo nič a všetko tajomné ostalo naďalej tajomným. Matúš opäť na nič neprišiel. Napriek tomu bol spokojný. Sám so sebou. Všetko bolo zmrznuté, vonku aj vnútri, nič sa viditeľne nemenilo. Koniec koncov, ako to býva v Tatrách v takomto ročnom období.

Ale vráťme sa ešte o pár dní späť: tesne pred odchodom na lyžiarsky sa naopak spoliehal na otváračku vína. Bola to síce len obyčajná čašníčka, ale on v nej videl vedmu, ktorá z vína vyťahuje nadčasovú pravdu. Ale ani ona mu nič neprezradila. Malá príhoda, ktorá ho znepokojila. Matúš musel naďalej žiť v neistote. Matúša predtým nič v živote neprekvapilo, všetko si plánoval, a preto ho trápilo, že nevie nájsť niečo, čo by ho mohlo prekvapiť. Jeho život bol výnimočný a zároveň obyčajný. Vždy bol so všetkým spokojný, všetko mu vyhovovalo. Čo mu nevyhovovalo a nemohol to ovplyvniť, o to sa Matúš nestaral. Načo aj? Vždy mi hovorieval: „Načo si zbytočne páliť dlane?“ V takýchto situáciách ostával Matúš iba prizerajúcim sa divákom.

Sedel na pohovke, pozeral futbalový zápas, ale rozmýšľal nad rozohranou partiou. No chvíľami už neudržal viečka, ani vedomie a hlava mu niekedy vykonala nechcený trhavý nerovnomerný pohyb. Pomaly klesala dolu a rýchlo vystreľovala nahor. V živote to býva presne naopak.

Magdaléna mu podala ruku, trochu sa k nemu pritúlila a povedala mu, už tradične, to svoje jednostranné:

-         Ty ma neľúbiš.

-         Ale áno, ľúbim.

-         Neľúbiš. Nikdy ma nikde so sebou nevezmeš, trápi ťa len to, čo súvisí s tvojou prácou a s Bratislavou.

-         Máš pravdu.

Matúš reagoval odovzdane. Pritakával a dúfal, že upokojí situáciu, že získa ďalšie tiché minúty na relaxáciu po ťažkom týždni v Bratislave. Uvoľnenie však trvalo iba chvíľku. O pár minút sa Magdaléna pýtala znova:

-         Prečo sme nikde neboli spolu? Všade chodíš sám: do Prahy, do Tatier (čo nebola tak celkom pravda, vlastne takmer všetky Magdalénine argumenty mali výrazné trhliny, lenže to bola prirodzená daň za ženskú logiku). A ja som nebola nikde. Kedy ma konečne zoberieš k moru?

Magdaléna odjakživa chcela ísť k moru a Matúš jej to sľúbil, no sám si nepamätal kedy. Mnohé veci, ktoré jej sľúbil, si nepamätal. A niekedy bol rád, že niekto si niečo pamätá za neho.

-         Zoberiem. Len čo našetrím. Ale sú aj dôležitejšie veci.  

Matúš mal Magdalénu rád, hoci to veľmi nedával najavo, a keď raz niečo sľúbil, vždy to splnil. Ale na Magdalénine argumenty mal vždy svoju jednoduchú protiargumentáciu. Aj ja som mu mnohokrát vravel, aby ju k tomu moru zobral. Ale Matúš chcel stíhať hrať rozohranú partiu. Dôležitú partiu. Nemal čas na maličkosti. Medzitým skončil v televízore futbal, pustili dokument o nejakom šialenom vedcovi, čo sa volal Zápalka a ktorý roztržito vykrikoval, že jeho vynález zmení svet. Matúš svoj svet menil sám. Prepol na iný kanál.

       III.       

            Bol krásny deň, určite niekedy začiatkom júna. Letný deň, no nie taký dusný a sparný, v ktorom sa potíte ako sviňa. Taký obyčajný. Ešte nenasýtený. Vlhkosťou, myšlienkami, citmi... A voňal po daždi. Matúš a Magdaléna pokojne ležali v tráve kdesi v parku. Videl som, ako sa na seba usmievajú. V jednom momente ma uvideli a natešene mi zakývali. Pozdravil som ich, prešiel s kočíkom ešte pár krokov a sadol som si na prázdnu, ale zato slnkom vyhriatu lavičku.

            Matúš sa pozrel na Magdalénu, chytil ju za ruku a povedal:

-         Poď.

-         Kam?

-         Nepýtaj sa a dôveruj mi.

Kráčali spolu parkom, ťahajúc ju za ruku rozhadzoval Matúš pateticky druhou rukou, raz kamsi k západu, potom k juhu. Zmätená Magdaléna sa trochu červenala. Nie však od hanby, bola len poriadne zadýchaná.

            Našetril. Zrazu sa pred nimi objavila pláž a na jej druhom konci sa v lúčoch poobedňajšieho slnka ligotalo more. „Čo more, to musí byť celý oceán,” povedala si v duchu Magdaléna. Stisla Matúšovi silnejšie ruku a vštepila mu na líce neprekvapujúci bozk. Bozk taký silný, že vyšiel na druhej strane tváre, vyplával na oceán a ešte dodnes určite brázdi jeho nekonečné vody.

            Prišli až k jeho okraju, až tak blízko, že už stáli po členky v slanej vode. Ďalej nešli. Cítili ako im zrnká piesku obmývajú všetko holé. Chodidlá, členky, duše.

-         Tak tu máš to svoje vysnívané more.

Nestihla ani poďakovať, ani zaštepiť ďalší nezomierajúci bozk a Matúš pokračoval. Tak ho iba silnejšie ovinula okolo drieku, aby jej už nikdy neušiel. Ani on, ani táto chvíľa.

- Vieš, že si prvá, čo ho vidí? Predtým tu nebolo. Je to nové more. Úplne nové. Predtým tu bola krajina, s rovinami a s horami. Teraz je tu more. A niekde na jeho dne vraj spí malé dieťa, ktoré sa volá Ján. Múdre dieťa, ktoré vidí svet v jeho skutočných farbách. Spí tam so svojimi rodičmi, Adamom a Evou a s ich snami. Spí preto, že jeho otec nedokázal vyhrať svoju hru, rozumieš? Mal svoj sen, mal rozohranú správnu partiu, len nedokázal potiahnuť správnou figúrkou a urobiť najdôležitejší krok svojho života. Je to zvláštne more. Vlastne to ani nie je more. To, čo vidíš, to tu vlastne nie je. Snom zaplavená krajina. Vymyslené more. A na druhom konci kráča po hladine zvláštny anjel. Možno sa nám ho raz podarí stretnúť.

Stáli tam. Spolu, obaja. Chvíľa, ktorá prichádza raz za život a neopakuje sa. Okamih, ktorý mení naše osudy. Slnko sa kotúľalo po oblohe a jemne sa dotklo hladiny. Na chvíľu sa Magdaléne zazdalo, že sa na hladine vytvoril žlto-oranžový chodník, ktorý by ju doviedol až k hrejivému kotúču váľajúceho sa slnka. Zaváhala. Keby len ona! Celá chvíľa, ktorá dovtedy sebaisto trvala, celá chvíľa zaváhala. Chcela vykročiť po hladine, po neexistujúcom chodníku a dotknúť sa obrovskej žeravej gule. „Dozaista by som si spálila dlane,” pomyslela si. Ale nevykročila, nebola totiž anjelom, ktorý by to dokázal. Nebola Danielou, ktorej príbeh nám Matúš často rozprával. Danielou, ktorej príbeh ja rozprávam synovi spiacemu v tôni kočíka. Na vyslnenej lavičke, kdesi v parku v zatiaľ nezatopenom Lučenci.[1]

                Magdaléna bola obyčajnou ženou, akých sa rodia tisíce. A jej výnimočnosť spočívala v tom, že si ju Matúš vybral za svoju. Tak ako si vyberáme, či sa narodíme, kedy a ktorým rodičom, na celý zvyšok života.

            Slnko zapadlo a Magdaléna odvrátila na sekundu pohľad od mora. Otočila hlavu a pritisla svoju tvár k Matúšovej hrudi, aby sa nadýchla z jeho vzduchu. Keď sa obrátila späť, ležali predo mnou v tráve, v parku, na mieste, kde som ich neustále pozoroval. Vzduch voňal po daždi a Magdaléna sa spokojne usmievala.

        IV.       

            O dva týždne neskôr sa už Matúš cestou domov neusmieval. Nič nezvyčajné ho z práce nevyhnalo. Jednoducho, obyčajne cestoval domov. Ale nebol spokojný. A napriek tomu, že vonku začínala jar a konečne sa všetok sneh roztápal, Matúš hľadel nemo do okna. Sedel pohodlne, počúval svoju obľúbenú hudbu. Voľné tričko mu robilo dokonalú spoločnosť. Tak ako to mal rád, nie škrobené saká a košele, ktoré síce pridávali dôveryhodnosť, ale tiež spoločensky zväzovali. Cítil sa voľný. Ľudia sediaci naokolo mu neprekážali. Nezaujímali ho. Matúš tu sedel celkom sám.

            Vedel, že hra sa schyľuje ku koncu. Jeho vysnívaná hra, veľká životná príležitosť sa mu rozplýva pred očami. Nie, časopis fungoval v poriadku, dokonca i čas mu v posledných dňoch ostával nazvyš. Obe práce stíhal a škola bežala podľa plánu. Ale už nedokázal ťahať figúrkami na dôležitej šachovnici. Na malej šachovnici kdesi vo svojom vnútri stratil kontrolu nad situáciou. Všetko odtieklo ako ten bordel, čo plával dolu prúdom v rozbúrenom Hrone.

            Nervózne si trel sčervenalé dlane. Doma ho už čakali Magdalénine ruky, od ktorých si v tejto chvíli sľuboval tak veľa. Útechu, chladivý pocit istoty. Spokojný úsmev. Všetko, čo mu cez týždeň v Bratislave chýbalo. Pocit istoty, s ktorým bol už natoľko zžitý, že všetko ostatné ho nielen prekvapilo, ale možno až vydesilo. Ale Matúš bol od prírody zvedavý, vždy všetko musel vyskúšať.

„Stereotyp, nestereotyp – všetko je implicitne negatívne,” rozmýšľal a netušil, že existuje niekto, kto si zapisuje jeho myšlienky. „Túto hru dohrám. Iste, spoločnosť stála proti mne. Predsudky a tak. Hrozné, ale páchne to tu temnotou, ako za dávnych čias. Nikto nič nevidí, nikto nič nepočuje.” A v skutočnosti naozaj nikto zo spoločnosti nič nevidel, všetko to bolo dobre ukryté v Matúšovej hlave. Hra, jej pravidlá, obsadenie i cieľ. Teraz sa hra blížila ku koncu. Dôležitá hra, popri ktorej objavil nové možnosti, popri čiernych aj nové biele políčka, na ktoré sa mohol kedykoľvek posunúť. Žil však v tme čiernych a z tmy sa veľmi ťažko vychádza na svetlo. Štípu vás oči, na svetle všetko vyzerá inak. V novom svetle poznania sa rodia prekvapenia a nové istoty.

Matúš už nemal pred sebou žiadny ťah. Všetky zostávajúce ťahy už za neho urobia iní. Matúš sa stal z hráča obyčajnou figúrkou. Stál sám na svojej čierno-bielej šachovnici a pomaličky sa zvnútra roztápal. A hoci už aj vonku prichádzala jar a všetok sneh neodvratne mizol, Matúš si spomenul na zmrznuté Tatry, v ktorých sa nič neudialo, nič sa nedalo zmeniť.

Cestoval domov, neusmieval sa, hoci mu všetko vychádzalo. Len tak osamote rozmýšľal nad svojou prehranou partiou a zreteľne videl, ako sa všetky políčka, čierne i biele, zlievajú do jedného, nekonečného, žlto-oranžového chodníka, na konci ktorého si aj tak spáli dlane. A ktovie, čo ešte.

Všetci sme to videli. Všetci sme videli, že keď Matúš dnes prišiel domov, bol iný. Ale všetkým sa nám zdalo, že konečne nie je polovičný. Matúš bol dnes určite plnší a spokojnejší. Jednofarebný, ale bola to krásna žiarivá farba. Akoby našiel niečo, čo mu dlho chýbalo. Niečo samozrejmé, čo musíme raz nájsť i my ostatní. Alebo stratiť. Medzi dozretými strapcami hrozna v tohtoročnom jesennom zbere sa bude určite nádherne vynímať.