Nervózne slová posielam ti v básni.
Lebo báseň, to sú slová trápenia i slasti.
Už nie som romantik, ten v láske sa nestratí.
Tak píšem len prázdne vety, o strachu z nešťastí.
-
Doma, pri kozube, ticho sedím, dumám.
O tej sekunde šťastia, o tebe; či veriť ešte mám.
V tom zhasnú už aj posledné lampy, a neóny nahradí mesiac,
aj ohník tíško dohorieva v kozube a vari i v nás,
vtedy ja, opustený a s nožom na hrudi,
zaspávam nad kôpkou básní, plných riadkov o smrti.
-
Nenachádzam odpovede, často strácam vieru,
A preto, zbitý láskou, ukláňam sa k liehu.
no som šťastný a plný hnevu zároveň,
Lebo prestávam myslieť na teba aspoň v tento deň.
-
Ráno. Do tmy zaryjú sa lúče slnka,
jas prebúdza ma zo zlého sna,
som šťastný a plný hnevu zároveň,
Lebo začínam myslieť na teba opäť v ďalší deň.
|