Nervózne slová posielam ti v básni.

Lebo báseň, to sú slová trápenia i slasti.

Už nie som romantik, ten v láske sa nestratí.

Tak píšem len prázdne vety, o strachu z nešťastí.

-

Doma, pri kozube, ticho sedím, dumám.

O tej sekunde šťastia, o tebe; či veriť ešte mám.

V tom zhasnú už aj posledné lampy, a neóny nahradí mesiac,

aj ohník tíško dohorieva v kozube a vari i v nás,

vtedy ja, opustený a s nožom na hrudi,

zaspávam nad kôpkou básní, plných riadkov o smrti.

-

Nenachádzam odpovede, často strácam vieru,

A preto, zbitý láskou, ukláňam sa k liehu.

no som šťastný a plný hnevu zároveň,

Lebo prestávam myslieť na teba aspoň v tento deň.

-

Ráno. Do tmy zaryjú sa lúče slnka,

jas prebúdza ma zo zlého sna,

som šťastný a plný hnevu zároveň,

Lebo začínam myslieť na teba opäť v ďalší deň.